Pred dvadsiatimi rokmi to bol malý event pre pár desiatok ľudí. Dnes je Jazzyk silný, muzikantsky rešpektovaný festival, s plejádou výborných jazzmanov v životopise. Rovnako vzácne je, že aj napriek svojej vysokej muzikantskej kvalite, je priateľský a otvorený. Na jazz v Trnave dokonca chodia i rodiny s malými deťmi.
Peter Cagala, riaditeľ Zaži v Trnave - Mestského kultúrneho strediska, nás previedol alchýmiou Jazzyku. Zašiel aj o kúsok ďalej ako do roku 2003. S hudbou, ktorá je stále alfou a omegou festivalu, viedol totiž osobnejší dialóg už oveľa skôr.
Kedy medzi tebou a hudbou preskočila najsilnejšia iskra?
Prvé hudobné spomienky mám u deda v Špačinciach, ten keď vytiahol akordeón a začal hrať, vnímal som, že sa deje niečo výnimočné, celú rodinu to odrazu spojilo. Neskôr som počúval všetko, čo ponúkala doba a rádio. Áno, aj dancefloor deväťdesiatych rokov. (Úsmevne.) Mal som šťastie, že som sa v mladosti ocitol v komunitách, ktoré prinášali dostatok hudobnej inšpirácie. Vždy ma zaujímalo, čo počúvajú kamaráti - hudobníci, a tak som sa dostal k rôznej hudbe od Stinga, až po Wesa Montgomeryho. Počas festivalu Lumen, na ktorom som spolupracoval, sa mi napríklad priplietol do rúk album od Pata Methenyho Imaginary day, o ktorom sa práve chalani Peter Kadlic a Kamil Mikulčík rozprávali. Aj napriek tomu, že som hudbu neštudoval, prebudil som v sebe túžbu objavovať a neustrnúť pri jednom žánri. V tomto sú dnes neuveriteľné možnosti v podobe streamovacích aplikácií, kde sa dá objavovať nová hudba donekonečna.
Mal si discmana?
Mal som aj walkmana, kúpili mi ho rodičia pri prvej ceste do Rakúska po roku 1989 za šilingy. Znie až neuveriteľne, keď si spomínam na to, ako som mal nahraté kazety, väčšinou od prvej tretiny skladby. Kým človek dobehol k rádiomagnetofónu a stlačil record, ubehlo dosť času. A keď hrali tú skladbu na pomädzí celej hodiny, tak v nahrávke navždy zostalo aj odpočítavanie času v štýle: ,,píp píp pííp, bolo sedem hodín”. Ale týmto slovám už pravdepodobne mladý človek nebude rozumieť.
Pamätáš si na svoj prvý kontakt s Trnavským Jazzykom?
Na prvom ročníku festivalu hral bubeník a kamarát Jakub Hittrich so saxofonistom Petrom Cardarellim, tak sme sa boli pozrieť a podporiť ho, bolo to v Dome hudby Mikuláša Schneidera Trnavského a túto spomienku mám spojenú aj so spevákom Petrom Lipom.
Peter Cagala stojí za zrodom Trnavského Jazzyka. Jeho vzťah k hudbe má však oveľa dlhšiu históriu, Foto: súkromný archív
Vtedy si ešte netušil, že raz budeš robiť hudobnú dramaturgiu ty. Ako si poňal svoj prvý Jazzyk?
S odvahou začiatočníka som v roku 2009 vyskúšal zmeniť lokáciu a presunuli sme festival medzi budovu Západoslovenského múzea a premietaciu miestnosť v Mestskom amfiteáteri. Doplnil som program o výstavu výtvarných diel ZUŠ, tvorbu lokálnych fotografov, módnu prehliadku mladých dizajnérov a o divadelné predstavenie, čo malo úspech. V rámci hudobného programu som išiel na istotu a oslovil som známe formácie, väčšinou však jazzovú slovenskú mlaď. Zmena lokality však mala aj svoje slabiny, vypadávala nám tam elektrina a trochu sme vyskúšali trpezlivosť divákov a hlavne hudobníkov. Oskar Rózsa by si možno spomenul.
S čím si sa pasoval ďalšie roky?
Ďalšie roky som sa spojil so skvelým gitaristom a Trnavčanom Michalom Bugalom a nasledujúce Jazzyky sme už organizovali spoločne. Bojovali sme s veľkosťou amfiteátra, s návštevnosťou, či s výškou vstupného, ale musím dodať, že sme sa s Mišom skvele dopĺňali a rád na túto spoluprácu spomínam. Zostalo nám z toho kamarátstvo a to je najdôležitejšie. Prelom nastal v roku 2018, kedy sme sa rozhodli zmeniť dramaturgiu festivalu a z dvojdňového festivalu, kde sa vyberalo vstupné, sme spravili päťdňový festival bez vstupného.
Dokázali ste naplniť festival ľuďmi na päť dní?
Áno. Každý večer sme mali plné hľadisko na Nádvorí - priestor súčasnej kultúry, a zároveň aj plný Mestský amfiteáter, kde sme pokryli všetkých 1428 miest na sedenie. Diváci prišli na džez zo širokého okolia. Klavirista Roland Kánik mi raz povedal pri pohľade na plný areál: „Veď vy ste spravili prvý jazzový jarmok!” A viem, že to nemyslel pejoratívne. Naopak, týmto krokom sme chceli zvýšiť renomé Trnavy ako mesta, ktoré má kladný vzťah ku kultúre napríklad aj tým, že organizuje jeden z najväčších slovenských jazzových open air festivalov zdarma. Silný ťahák bol samozrejme headliner - v tom roku prišiel na Jazzyk izraelský kontrabasista Avishai Cohen. Predošlé ročníky sme však mali nemenej zaujímavé zahraničné mená, akými sú Dhafer Youssef, Aaron Parks, John Cowherd, Trilok Gurtu, Jazzanova, Adam Bałdych, Anna Maria Jopek, Lost Tribe, Richard Bona.
Myslíš, že jazz bez vstupného pomohol prekonať nejaké predsudky a prilákal v Trnave ľudí, ktorí by inak na jazzový koncert neprišli?
Náš argument bol fakt, že aj jarmočné koncerty sa organizujú všade zdarma, tak prečo nemôže dostať podobnú podporu i jazzová hudba? Zároveň, kto iný si môže dovoliť robiť podobnú osvetu v rámci kultúry, ak nie mesto? Veríme, že človek, ktorý raz zažije silný hudobný zážitok, si ho bude chcieť zopakovať a ochotnejšie si neskôr zakúpi lístok na iný koncert. Nakoniec, nie je to nič, čo by sa nedialo v zahraničí, viď Bohemia JazzFest. Paradoxne tento rok sa chceme aspoň čiastočne vrátiť k symbolickému vstupnému na koncert v Mestskom amfiteátri, kde vystúpi Mike Stern a Dan Bárta. Uvidíme, či sa nám podarilo vybudovať silné meno festivalu na Slovensku a nadchnúť ľudí jazzovou hudbou.
Vďaka dlhoročným úsiliam sa kultúra môže dotknúť každého človeka a preniká celým mestom, Zdroj: súkromný archív
Ktorý moment z 20-ročnice Jazzyku ti najviac ostal v pamäti?
Mám rád hudbu Richarda Bonu už od jeho albumu Reverence (2001) a splnil sa mi sen v roku 2014, keď sme ho pritiahli do Trnavy. Vždy sme skúšali prilákať aj veľké mená, ale skúšali sme to skôr v štýle, že máme viac odvahy ako peňazí. A vtedy sme mali asi viac šťastia. Bona mal v našom termíne totiž týždňovú pauzu na európskom turné a jeho agentúre teda padlo vhod, že mohli niekde ušetriť náklady kapely na pobyt. Jeho druhý koncert v Trnave v roku 2019 s programom Bona de la Frontera feat. Antonio Rey patrí doteraz medzi moje najväčšie hudobné zážitky vôbec.
Boli situácie, kedy ste sa pri organizácii zapotili?
Zorganizovať takýto festival nie je jednoduché, so “zapotením sa” sa ráta. Bez skvelých kolegov Juraj Adam, Ján Novák, Michal Bugala, Matej Juran či Martin Molnár a ďalších by sme dnes neboli na takej úrovni.
Aký koncert Jazzyka bol doposiaľ najdivokejši?
Určite Jazzanova, museli sme pre búrku sťahovať koncert z Mestského amfiteátra do hudobného klubu Music a Cafe. Ten dnes, žiaľ, už neexistuje. Vzduchotechnika v klube nestíhala, kapacitu sme niekoľkonásobne prekročili, ale vznikla z toho jedna veľká párty. Je obdivuhodné, že sa kapela s americkým spevákom Paulom Randolphom dala na to nahovoriť, dodnes mi niektorí ľudia vravia, že to bola najsilnejšia žúrka v ich živote.
Na čo sa najviac tešíš v tomto ročníku?
Teším sa na každý jeden deň festivalu, ale ak mám niečo vyzdvihnúť, tak samozrejme legendárneho gitaristu Mike Sterna, ktorého som už som raz zažil v Prahe pred dvadsiatimi rokmi. Stern príde s kapelou, z ktorej každé jedno meno je na úrovni headlinera. Jimmy Haslip (basgitarista, ktorý bol zakladajúcim členom jazzovej fusion skupiny Yellowjackets), Dennis Chambers a ďalší. Toto bude veľký hudobný sviatok. Niečo podobné sa len tak ľahko v Trnave nezopakuje. Ale aj Martin Valihora poteší náš festival hneď dvakrát, a to s legendárnou kapelou Waking Vision z čias jeho štúdií na Berklee College of Music a koncertom s Danom Bártom & Illustratosphere.
Aj po rokoch organizácie sa je na čo tešiť. Tento rok je highlightom piatkový koncert gitaristu Mike Sterna, v budúcnosti necháva dvere otvorené inováciám a možnostiam, Foto: Trnavský jazzyk 2022, Zdroj: Martin Hesko
Ako vidíš ďalšie roky Trnavského Jazzyka z pohľadu dramaturgie?
Možnosti sú nekonečné. Veľmi by som chcel vyzdvihnúť súčasné, ale aj predošlé vedenie mesta Trnava. Nie je samozrejmosťou, že mesto je nepretržite 20 rokov organizátorom medzinárodného jazzového podujatia. Koľko miest na Slovensku sa môže popýšiť festivalom, kde vystupujú najvýznamnejší jazzoví umelci? Môžeme byť radi, že v Trnave politici ku kultúre nepristupujú ako k niečomu nepotrebnému. Kultúra je predsa vytváranie dialógu, a to sa bez jazyka nedá. Verím, že s Trnavským jazzykom budeme v dialógu minimálne ďalších 20 rokov.
Je niekto, komu by si sa chcel špeciálne poďakovať?
Chcem sa poďakovať aj našim partnerom. Festival Trnavský Jazzyk podporuje aj Trnavský samosprávny kraj, Fond na podporu umenia, či Nádvorie - priestor súčasnej kultúry, za čo sme nesmierne vďační. Aj vďaka tejto podpore môžeme pokračovať v nastavenom trende a prinášať do Trnavy exkluzivitu a výnimočnosť, priťahovať návštevníkov zo širokého okolia, aby šírili dobré a kultúrne meno Trnavy.
Jana Pekárková
Fotogaléria článku
