Vo vzduchu sa mieša vôňa horúceho punču s vôňou mletej škorice a orechov na krehkom trdelníkovom ceste. Na Mestskej veži práve odbíja sedem hodín. Je utorok, a to znamená jediné. Čaká nás magická prehliadka veže s lampášom.
Kým Michael Bublé z rozhlasu štrikuje námestiu mäkučký vianočný sveter, plamienok v lucerne na druhom poschodí veže už zvoláva členov netradičnej výpravy. Na moment sa zastavil čas.
Po schodoch za svetlom legiend
Vrecko pečených gaštanov mi zohrieva dlane. Cestou zdravím škriatka Krémeša v jeho prvom rozprávkovom okne. Šibalsky na mňa žmurkne a ja som pochopila, že gaštany si mám odložiť na neskôr. Obe ruky sa mi vraj zídu, keď sa budem štverať na vrchol veže len za svetla, ktoré si ponesiem v pravačke. Áno, 143 schodov k najkrajšiemu výhľadu na mesto skutočne zdoláme tak ako pôvodní obyvatelia trnavskej dominanty. Bez elektriny, svetelného smogu aj nasvietených póz.
Najkrajší pohľad na Trnavu je z Mestskej veže.
Zatváram teda dvere na Štefánikovej a pred ich prahom nechávam Bublého aj predvianočné bublanie ulice. Vo veži vládne zvláštny pokoj. Akoby si stará dáma prirodzene chránila svoju renesančnú dušu pred ruchom moderného mesta.
Tiché úvahy o sile múrov na druhom poschodí preruší naliehavá otázka: ,,Má každý svoj lampáš?” pýta sa starostlivo sprievodca Slávko, ktorý nás víta na začiatku čarovnej výpravy. Pri pohľade na tajomného kastelána v dobovom kostýme začínam veriť, že okrem vianočného kúzla ukrýva veža v podkroví aj iné čary. Po jej útrobách nás Slávko sprevádza tak verne, až mi začne po rozume behať, či si na túto výpravu neodbehol zo 16. storočia. Historické fakty prekladá legendami a napriek tomu, že jeho rozprávanie ilustruje iba tieňohra na starých stenách, všetko má jasné farby. Akoby to bolo včera! Čo ak za to môže časostroj?
Kto zastaví čas, keď letí príliš rýchlo?
Ten vo veži Slávko pozná dokonale. Zatiaľ, čo si s lampášmi svietime na najväčšie ,,kukučkové hodiny” v šírom okolí, osvetľuje nám pán sprievodca ich príbeh.,,Takmer 300-ročný hodinový mechanizmus poháňa päť ciferníkov a dva zvony z roku 1693. Hodiny poháňajú závažia, ktoré sú upevnené na lanách a musia byť raz za 24 hodín natiahnuté. V opačnom prípade by v Trnave zastal čas,” dodáva s tajuplným úsmevom a mňa už nikto nepresvedčí, že za mágiou lampášovej prehliadky sa skrýva len neobyčajný kostým a obyčajné zápalky.
Pri prehliadke veže počas adventu každý obdrží svoj lampáš.
Na poslednom schodisku jasne žiaria všetky lucerny. Klopkanie čižiem dopĺňa vzrušené šepkanie a zvedavé otázky. ,,Koľko schodov ešte? Kde nabral Majster Jakub toľko odhodlania? Kto má v rukách trnavský čas, keď je hodinár Karol na dovolenke?” Občas si svetlo sviečok pomýlim s iskričkami v očiach najmladších prieskumníkov. Napríklad osemročný Tadeáš našiel nočný zážitok v mikulášskej nádielke na samom vrchu veže. A hoci nie je obalený v čokoláde, má pre neho neopísateľnú príchuť. Chutí ako dobrodružstvo. Ako čas v rozprávke. Čas blízkosti, čas zázrakov.
Čo v celofáne nenájdeš
Stojac na ochodzi zrazu rozbaľujem tajomstvo magickej výpravy. Na pár minút tu skutočne zastal čas. No nie ten na veži, ale ten vo mne. A môže za to jediné kúzlo. To, ktoré je ukryté v prítomnom okamihu. Tichá a pokojná atmosféra večernej prehliadky nezastavila ciferník mojich hodiniek, za to ozubeným kolieskam v hlave na chvíľu udelila voľno. Najväčšia dáma Malého Ríma mi pokorne a jednoducho pripomenula, aké dôležité je na chvíľu zhasnúť. Aby neprestalo svietiť svetlo v nás.
Petra Malovcová
@_soulandpaper
Fotogaléria článku
