Anna Siedykh je mladá žena s bohatým životopisom. Pochádza z Kyjiva a zastáva viacero dôležitých úloh v oblasti kultúry a literatúry. Okrem toho, že je dramaturgičkou a prekladateľkou, je aj žurnalistkou. Literatúru vyštudovala na Kyjivo-Mohylianskej akadémii. Predtým študovala masmediálnu komunikáciu priamo v Trnave. Dnes pôsobí v kultúrnom centre Malý Berlín ako produkčná a dramaturgička. Zároveň je kurátorkou ukrajinského programu v Goethe-Institut Bratislava.
Vianočnú Trnavu si zažila už viackrát. Ako sa ti páči celková atmosféra na našich trhoch?
Je to tu úplne magické. V Kyjive, z ktorého pochádzam, sa vianočný duch vie ľahko stratiť. Je to príliš veľké mesto a akoby sa rozplynul v rozsiahlosti. V Trnave si Vianoce nesieš so sebou stále. Keď idem do práce, prechádzam cez námestie, vidím vianočné trhy a celú tú čarovnú atmosféru. V Kyjive sú vyzdobené len niektoré časti mesta. Najviac výzdoby chýba na sídliskách. Tu ťa Vianoce obklopujú na každom kroku – v obchodoch, na uliciach, všade. Je to nezabudnuteľný zážitok. Vianoce si v Trnave človek nesie so sebou vždy v srdci a v každej uličke.
Aký býval počas Vianoc predvojnový Kyjiv?
Pred začiatkom vojny to bolo nádherné. V centre Kyjiva sme zažívali vianočnú atmosféru rovnako ako vy. Mali sme obrovské trhy, veľký vianočný strom, mestečká pre deti, drevené remeselné stánky, kde sa ponúkalo ukrajinské jedlo, ale aj nejaké európske a americké pochutiny, napríklad jablká v karameli či zemiaky na špirále. Punč u nás nebol taký bežný, museli ste ho veľmi dobre hľadať. Varené víno ale bublalo na každom rohu.
Ako to vojna zmenila?
Minulé Vianoce boli plné temnoty a zimy, a to doslova, keďže Rusko ostreľovalo infraštruktúrne objekty a ľudia museli tráviť svoje dni bez svetla, elektriny a vody. Vo viacerých mestách nebol stromček na námestiach. Samozrejme, neboli ani trhy a plné ulice. Vianoce boli oveľa tichšie a úzkostlivé.
Napriek tomu sa ľudia snažili o sviatočnú náladu pomocou rodinných rozhovorov pri sviečkach alebo pri varení. Moja mama počas tohto krátkeho času svetla a elektriny stihla upiecť „papuchy“. Sú to tradičné buchty najčastejšie plnené makom alebo višňami. V niečom sú vojnové Vianoce veľmi silné. Ukazujú ľudskú lásku k životu a snahu nájsť čaro aj v najtemnejšom období.
Linoryt k čánku v Adventných novinách. Jakub Babečka, 12 rokov, ZUŠ Mozartova
Vnímaš po odlúčení od domova ukrajinské tradície intenzívnejšie?
Od vypuknutia vojny na Ukrajine som si začala oveľa viac uvedomovať ukrajinskú kultúru, objavovať naše ukrajinské korene, tradície a hľadať to, čo bolo pre nás dôležité, a čo nám režim Sovietskeho zväzu násilne odobral. V mojej rodine je napríklad cítiť, že mama je zo západnej Ukrajiny a otec z východnej. Mama berie svätého Mikuláša a darčeky, ktoré nosí deťom, ako samozrejmosť. Naopak, môj otec, ktorý vyrástol pri Kyjive na východe Ukrajiny, o týchto tradíciách nič nevedel z dôvodu ateizmu, ktorý sa šíril Sovietskym režimom. Teraz si všetky tradície ľudia postihnutí vojnou s veľkým záujmom obnovujú a znova vyhľadávajú.
Dekorácia z obilia
Vieš si na nejaké tradície spomenúť?
Medzi vianočné ukrajinské zvyky patrí výroba „didukha“. Je to vianočná dekorácia z obilia, ktorá pripomína stromček a symbolizuje život a hojnosť. Táto zvyklosť sa zachovala len v niekoľkých rodinách. Ďalej je to aj schovávanie mincí pod obrus alebo do pirohov. Ten, kto ich nájde, bude šťastný celý nasledujúci rok.
Je to pre mňa veľmi zaujímavé, ako som teraz aktívne zapojená do procesu objavovania svojich koreňov a tradícií. Nechcem tým povedať, že sme nemali aj my čarovné Vianoce, samozrejme, že áno, ale v našom prípade boli tradičné zvyky dlhodobo ovplyvnené stalinizmom a celým sovietskym režimom. Keď ale pochopíme naše stratené dedičstvo, kultúru a tradície, budeme otvorení aj iným kultúram a zvykom.
Zober nás do Ukrajiny na Štedrý večer. Ako vyzerá váš sviatočný stôl?
Na Vianoce je typické servírovať na ukrajinskom stole dvanásť rôznych pôstnych jedál, v ktorých sa vyhýbame mäsu. Typickými sú tradičné „varenyky". Je to múčne jedlo podobné menším slovenským pirohom. Varenyky si môžeme pripraviť s rôznymi náplňami, akými sú zemiaky, dusená kapusta či dokonca sladké varianty s višňami alebo tvarohom. Najobľúbenejšie sú však zemiakové, ktoré pripravujeme s rôznymi prílohami, najmä hubami. Je to jedlo, na ktoré sa všetci veľmi tešia, a zároveň je to jedna z najdôležitejších pochutín našich Vianoc.
Pečiete si aj oblátky?
Oproti niektorým iným kultúram, kde sa jedia oblátky, my máme na Ukrajine „kutyu". Je to druh kaše vyrobený z pšenice, do ktorej sa pridáva rôzne sušené ovocie ako hrozienka, marhule, slivky a med. Každá rodina má svoj vlastný spôsob prípravy, napríklad na východe Ukrajiny sa namiesto pšenice používa ryža. Každá oblasť Ukrajiny chutí počas Vianoc inak. Práve preto je príprava tohto jedla pre nás veľmi osobná a špeciálna.
Zemiakový šalát s papierovými klobásami
Pre naše sviatky je typický zemiakový šalát. Chutí ti?
Na Ukrajine máme tiež zemiakový šalát, no obľubujeme ho predovšetkým na Silvestra. Voláme ho šalát „Olivie“. Za čias Sovietskeho zväzu bol zemiakový šalát pomerne častým pokrmom, ktorý sa pripravoval s lacnými klobásami s nízkym percentom mäsa. Môj otec ich nazýva „papierové". Pre ne sa zvykli poškriepiť matka s babkou. Stará mama si obľúbila tradičnú socialistickú verziu, zatiaľ čo moja matka preferovala poriadne mäso, čím menila recept. Dnes sa u nás častejšie pridáva mäso namiesto klobásy, ale niektorí stále trvajú na starej verzii s „papierovou“ klobásou.
Máš zoznam ukrajinských vianočných rozprávok, ktoré rada pozeráš?
Priala by som si mať v pamäti aj ukrajinské rozprávky, ale neviem si na žiadnu spomenúť. Keď som bola mladšia, v televízii sa najčastejšie vysielali ruské rozprávky ako Mrázik a iné filmy, ktoré odzrkadľovali socialistické ideály a vianočné tradície. Starší ľudia si na ruské rozprávky zvykli, mladšie generácie s nimi ale nie sú tak silno emocionálne spojené. Ja si najradšej pozriem Harryho Pottera alebo prvý diel Narnie. Je to moja obrovská láska z obdobia detstva a puberty. Toto nesmie na moje Vianoce chýbať. Bolo by úžasné vytvoriť príležitosti pre tvorbu nových rozprávok, ktoré budú odzrkadľovať našu súčasnú realitu.
Podľa Anny je dôležité najprv objaviť svoju kultúru. Foto: Archív/Anna Siedykh
Poznáš nejaké slovenské rozprávky?
Počula som o Perinbabe. Aj keď som ju síce nikdy nevidela, bola som na miestach, kde sa nakrúcala. Mám z toho výčitky, ale povedala som si, že počas týchto Vianoc to napravím. Toto je moja misia.
Ktorá zo slovenských vianočných zvyklostí ťa chytila za srdce?
Počas pandémie som mala možnosť prežiť jeden Štedrý večer na Slovensku. Spomenula som si na okamih, keď každý po večeri opustí miestnosť, rozoznie sa zvonček a všetci sa vrátia, aby si rozdelili darčeky. To ma naozaj očarilo, bolo to pre mňa špeciálne.
Dokážeš sa na Slovensku aspoň čiastočne cítiť ako doma? Zažívaš aj tu krásu Vianoc?
Osobne považujem Vianoce za dôležitý sviatok. Najmä teraz, keď žijem v Trnave, si čas s rodinou veľmi vážim. Ten je kľúčovým prvkom Vianoc. Na Slovensku sa mi páči to, ako sa spomalí tempo počas Vianoc. Samozrejme, ľudia sa pripravujú, nakupujú a varia, ale potom sa všetko nejako upokojí. Je to pre mňa čas, kedy si konečne môžem oddýchnuť. Obchody sú zatvorené, ľudia odpočívajú. A to vytvára skutočné čaro Vianoc.
Kyjiv je veľké mesto, kde všetko stále beží rýchlo a Vianoce prídu a odídu takmer bez povšimnutia. Práce bolo vždy dosť a Vianoce uplynuli bez toho, aby sme si v minulosti stihli vychutnať tú atmosféru. Niekedy som pracovala aj počas Vianoc. Výrazne to ubralo na kúzle týchto sviatkov. Je dôležité, aby sa ľudia mohli na tieto sviatky tešiť, aby mali priestor na oddych a rodinné chvíle. Ak sviatočnej atmosfére nevenujete dostatočnú pozornosť, stratí svoj šarm.
Barbora Hudáková
Fotogaléria článku
