Cantica nova. Fenomén a značka, ktorá prepojila v Trnave spevom niekoľko generácií. Premiešala tenory s basmi, alty so sopránmi a mnohé priateľstvá s láskou. Dirigent Gabriel Kalapoš ju držal pokope kus svojho života a dnes chystá svoj rozlúčkový koncert.

Pst. Spoza okien už znie kúsok pripravovaného spirituálu. Tato Gabo či Digi, ako ho jeho zboristi a zboristky volajú, drží nad Canticou ochrannú ruku od roku 1984. Počas Trnavských dní zborových ho 18. októbra čaká v aule MTF derniéra. Chce posunúť pomyselné “žezlo” ďalej.

“Za 40 rokov môjho pôsobenia vyrástlo v Cantica nova 600 zboristov. Do zboru som ich prijímal ako deti. V prvom ročníku sa rozkukávali, učili sa repertoár a vo štvrtom ročníku vyzreli na mladých dospelákov, z ktorých sa stali výborní speváci. Boli mi ľúto, keď odchádzali, ale o tom je Cantica nova. Vždy spievame novú pieseň s novými ľuďmi a je čas spievať ju s novým dirigentom. Je to prirodzený proces, ” rozpráva svoj príbeh Gabriel Kalapoš v kancelárii ZUŠ M. Schneidera Trnavského, kde pôsobí ako riaditeľ.

Koláž zo 40 rokov pôsobenia je len maličkým torzom cesty dirigenta Cantica nova.

Spievanie aj dospievanie jedného zboru

Absolventi zboru skladajú tieto týždne svoje spomienky na Canticu novu ako puzzle. Rozlúčka nebude ľahká. “Môžem povedať, že moje smerovanie v živote ovplyvnila Cantica viac ako výber vysokej školy. Bol to taký inkubátor speváckych talentov, plný človečiny a zážitkov”, hovorí s úsmevom Martina Pontesová, ktorá sa spevu venuje i naďalej v zbore Voci Allegre.

Deväť z desať kantičiarov tvrdí, že popri spievaní sa i ľahšie dospieva. Sólista Juraj Purdeš vďaka Cantice objavil krásu ľudského hlasu a priateľstiev na celý život. “ Nemali sme zavedený internet, na mobile malý kredit, ale mali sme jeden druhého, fascikel s notami, prvé koncertné oblečenie a neskutočnú chuť žiť. Boli to pre mňa posledné roky nádhernej unplugged analógovej doby. Spoznal som ľudí, ktorí sú pre mňa dodnes tými najhodnotnejšími priateľmi a s ktorými sme sa vzájomne formovali v kritickom veku dospievania.”

Cantica nova nie je len zbor. Je to stav mysle. Sú to generácie detí, dnes už aj starých rodičov, ktorí zažili dirigenta Gabriela Kalapoša vo svojich mladých rokoch a mnohí pokračujú v zborovom speve ďalej. Lucia Vadovičová, ktorá je predsedníčkou “starých kantičiarov” v projekte Cantica znova, si pamätá obdobie v stredoškolskom zbore úplne presne.

“Boli to legendárne zájazdy, týždenné sústredenia na Starej Myjave, nemožné blúzky, nervozity pred koncertom, aj prvé Prdelovice - „krsty“ nových kantičiarov. Mala som nesmierne šťastie, že som vo svojich kantičiarskych rokoch stretla v zbore úžasných a krásnych ľudí, ktorí sú mojimi priateľmi, ba priam druhou rodinou, dodnes. Žiaden z nás by tu však nebol bez toho najdôležitejšieho – nášho Tata Gaba. Tento Tato nie je len hlavou rodiny... je najmä jej srdcom. ”

Starí "kantičiari" sa stretávajú v zbore Cantica znova. Mnohi spomínajú na stredoškolské spievanie v zbore ako na výnimočné.

Nešuchoc s tými notami!

Gabriel Kalapoš viedol mladých kantičiarov od prvej skúšky naplno. So zborom precestoval Európu od juhu až po mesto Bergen v najsevernejšom Nórsku. Nacvičil s mládežou desiatky piesní, prežil s nimi pri hudbe ich pubertálne roky a ovplyvnil cez krásu spevu niekoľko generácií.

A ako začínal on sám? “Na prvej skúške ma profesor Schulz, zakladateľ Canticy, posadil medzi dvoch maturantov. Boli to chlapiská ako hora, čo mali silné hlasiská a ja som sa na nich pozeral s obdivom. Za pol roka som tam dostal takú školu ako nikde. Z oboch strán som furt počul: “Nevyprávaj, neotáčaj sa, nešuchoc s tými notami!” Disciplína tu bola obrovská, nikto nič neodflákol. V Cantica nova sme boli vždy jedno teleso a o tento pocit som sa snažil aj ako dirigent.”

Začiatky boli náročné

Keď v roku 1984 vzal Gabriel Kalapoš zbor do svojich rúk, Canticu hneď prihlásil do prestížnej súťaže Mládež spieva. Priznáva, že chcel dopriať študentom trochu adrenalínu a úspechu, tak, ako si ho on sám pamätal zo ranných zborových čias. Po pol roku tvrdej práce si však prišiel po hodnotenie poroty a nedopadlo najlepšie. Predsedom bol vtedy veľmi uznávaný slovenský dirigent Ladislav Holásek: “Pamätám si, ako som čakal spätnú väzbu na náš výkon, ale dostal som len veľmi suchý a stručný odkaz: “ Pán Kalapoš, tak vám poviem - zbor spieval pekne, ale dirigent má čas. Nech sa páči, ďalší.” Jedna jediná veta na moju polročnú prácu? Že dirigent má čas? Vtedy ma to celkom ranilo, ale zároveň mu za to ďakujem. Tak som sa najedoval, že o štyri roky neskôr sme pod jeho predsedníctvom vyhrali hlavnú cenu súťaže”.

Prvý svetový úspech vo Walese

Odvaha je ingrediencia, ktorá pánovi Kalapošovi nikdy nechýbala. “Vždy som mal veľké ciele. V roku 1995 sme sa napríklad ako mládežníci prihlásili do Walesu na medzinárodnú súťaž medzi zbory dospelých.

Každý sa tomu čudoval, ale ja som v nás veril. Mal som vtedy vynikajúcich spevákov a skončili sme tretí hneď po Filipíncoch a Nemcoch. Náš prvý svetový úspech. Doteraz mám to video z vyhlásenia víťazov odložené. Bola to pre nás absolútna bomba.”

Zbor Cantica a povestné ružové blúzky. Foto: Archív Gabriel Kalapoš

Tínedžeri potrebujú náš záujem

Gabriel Kalapoš alias Digi tvrdí, že sny treba vysloviť, pracovať na nich a verí i na jeden zázrak. Tým je komunikácia. Odkazuje nám, že s tínedžermi sa máme veľa rozprávať. Potrebujú to viac, ako si myslíme, aj keď sa tvária oduto: “Ja som sa s mojimi rodičmi o všetkom rozprával, a aj v Cantice sme sa vždy veľa bavili na rôzne témy. Tínedžer potrebuje, aby sme sa oňho zaujímali. Tvári sa možno nezúčastnene, ale len čaká, kedy sa chytíme na háčik. Niekedy stačí málo: “ Čo sa ti stalo? Dnes sa moc neusmievaš, odsekol si mi, deje sa niečo? ” A už dieťa spustí, rapoce, uvoľní sa a dá sa pokračovať v práci.”

“Teraz, keď mám však sama doma teenagerov, obdivujem ho za odvahu naložiť si plný autobus (neskôr aj lietadlo) puberťákov a ísť s nimi do sveta!”, smeje sa Martina Pontesová.

Koncert na letisku medzi kuframi

Nie je to až tak dávno, čo dirigent vzal zbor aj za veľkú mláku do Montany v USA a do Japonska. “ Vždy som deťom hovoril, že keď budú dobrí, pôjdeme do Tokia. Chcel som im to splniť a podarilo sa to.” Mnohí Trnavčania si doteraz isto pamätajú dobrodružný okamih, keď v roku 2019 po vysnívanom pobyte v Japonsku uviazli kvôli tsunami na letisku a Tato Gabo dirigoval medzi batožinami spontánny letiskový koncert, z ktorého video obehlo virálne svet.

“Bola to ťažká, vypätá situácia. Všetky lety sa zastavili, obchody sa do pár hodín vydrancovali, potom niekto priniesol sušienky a mladí zrazu začali spievať, tak som sa pridal a dirigoval. Pri tínedžeroch treba aj srandu, aj vážne slovo a byť aj herec”, hovorí s úsmevom, zatiaľ čo mieša s pokojom a rozvahou zalievanú kávu: “Sľúbil som deckám, že keď vydržia a budú sa snažiť, cvičiť, zažijú v Cantice krásne momenty, len musia vydržať. Tento recept mi fungoval 40 rokov”.

“Tato Gabo bol pre nás vždy vzorom, učiteľom, ochrancom, mentorom a motiváciou byť lepšími ľuďmi”, pridáva spomienku Lucia Vadovičová.

18. októbra čaká zboristov dojímavý večer. Po 40 rokoch sa zmení legendárny dirigent.

Posledný večer so zborom na jednom pódiu

Noty tejto 40 stranovej skladby sa pomaly dopisujú. 18. októbra oddiriguje Gabriel Kalapoš v aule MTF o 18.00 h v plnej kráse svoj záverečný koncert. “Tento večer bude poctou a oslavou človeka, ktorý obetoval nesmierne množstvo času a energie, aby v Trnave vybudoval a udržal tradíciu zborového spevu, za čo mu patrí veľké uznanie”, odkazuje Andrej Rapant, dirigent Voci Allegre, ktorý tiež vyšiel z radov zboru Cantica nova. Vstupenky si môžete rezervovať na adrese trnavskednizborove@gmail.com.

Dirigentskú štafetu preberie v ten večer dirigentka Zuzana Bezáková, ktorá vedie Trnavský detský zbor a bude mať tak na polici dirigentské paličky už dve. Vtipné je, že za školských čias ju volal Gabriel Kalapoš kvôli jej grimasám “veveričkou” a ako sama priznáva, bola poriadne číslo. Ale aj o tom je Cantica nova. O dospievaní. O láskavom humore. O prekvapení. O splnených snoch. O priateľstve. O dôvere. O novej piesni, ktorá sa práve začína.

“ Byť pokračovateľkou, dirigentkou v zbore, kde pán dirigent zanechal nezmazateľnú a hlbokú stopu, je pre mňa obrovskou zodpovednosťou a výzvou. Pán Dirigent, ďakujem, že ste vo mne zasiali radosť a lásku k zborovému spevu a ďakujem, že môžem pokračovať vo Vašej práci. Sľubujem, že sa budem snažiť, aby Cantica nova bola pre ďalšie generácie taká, akú sme ju s Vami milovali, ” odkazuje Zuzana Bezáková obľúbenému dirigentovi.

Jana Pekárková

....................

Spomienky zboristov na dirigenta a časy v Cantica nova

Spevák Juraj Purdeš: Spoznal som ľudí, ktorí sú pre mňa dodnes tými najhodnotnejšími priateľmi

Juraj Purdeš bol člen zboru Cantica Nova v rokoch 2004-2008, bývalý predseda zboru a chorovod basu. Dnes je profesionálnym spevákom.

"Za 35 rokov môjho doterajšieho života som pochopil, že jediným skutočným nadobudnutým bohatstvom človeka sú ľudia a zážitky. Dostal som od Cantice oboje, v silnej dávke na celý život. Spoznal som ľudí, ktorí sú pre mňa dodnes tými najhodnotnejšími priateľmi a s ktorými sme sa vzájomne formovali v kritickom veku dospievania. S mnohými som dodnes v pravidelnom kontakte. Celé sa to dialo pod patronátom pána dirigenta Gabriela Kalapoša - dnes už ikonickej postavy trnavského hudobného života. Venovať väčšinu života práci s mládežou, pritiahnuť úspešne k hudbe a spevu armádu ľudí a zanechať v ich srdciach kvantá spomienok, za to Gabovi prináleží moja úprimná poklona a nevyčísliteľná vďaka.

Spočítajúc všetko spomenuté v týchto riadkoch je zrejmé, že práve v Cantice vznikli podmienky, v ktorých ma uchvátil spev a ľudský hlas natoľko, že som neskôr spev vyštudoval. Dodnes mi spievanie nedá pokoj a zmierujem sa s tým, že to je na celý život. Vivat Cantica Nova, vivat Gabo, vivat Trnava! Ďakujem Vám, nikdy nezabudnem! Držím palce ďalším generáciám a verím, že príbeh Cantici bude pokračovať. Musí!"

Martina Pontesová: Sedmikráska mi otvorila dvere k tisícim krásam zborového spevu

"Cantica bola za mojej éry (rozumej roky 90te) fenomén. Obliecť si povestnú ružovú blúzku, chalanom pripnúť motýlika, fascikel s notami do správnej ruky, široký úsmev a šup na pódium! Môžem povedať, že moje smerovanie v živote ovplyvnila Cantica viac ako výber vysokej školy. Bol to taký inkubátor speváckych talentov, plný človečiny a zážitkov. Videli sme kus sveta, nadviazali priateľstvá, ktoré trvajú dodnes a zamilovali si zborový spev. Teraz, keď mám sama doma teenagerov, obdivujem Gaba za odvahu naložiť si plný autobus (neskôr aj lietadlo) puberťákov a ísť s nimi do sveta!

A sebe som vďačná za odvahu prísť na konkurz a odspievať Sedmikrásku od skupiny Brontosauři. A to nielen pred dirigentom. Dodnes si pamätám, ako som sa zasekla pred vysokým refrénom, keď som sa pozrela na Filipa Palkoviča v porote Ale stačili aj prvé dve slohy. Sedmikráska mi otvorila dvere k tisícim krásam zborového spevu. A spievam dodnes. Aj s Filipom."

Martina Pontesová a Juraj Purdeš sú obidvaja bývalí kantičiari. Obidvaja sa venujú spevu. Martina Pontesová spieva v zbore Voci Allegre a Juraj Purdeš je sólista.

Andrej Rapant: Netrúfam si povedať, aký bol môj život bez hudby

"Na obdobie, keď som chodil do Cantiky mám len pekné spomienky. Bol to veľmi pekný a vzácny čas na gymnáziu. S odstupom času to vidím tak, že Cantika obohatila môj život hlavne v dvoch veciach: zážitky a vzťahy. Vďaka Cantice nej som aj neskôr spieval v mnohých zboroch a dostal som sa aj k dirigovaniu. Netrúfam si povedať a ani si nechcem predstaviť, aký bol môj život bez hudby a bez zborového spevu, lebo je absolútnou pevnou súčasťou môjho života už vyše 30 rokov.

Som za to vďačný. Sobotný koncert 18. októbra bude poctou a oslavou človeka, ktorý obetoval neskutočne veľa času a energie počas 40tich rokov a mal obrovskú zásluhu na tom, že v Trnave tradícia zborového spevu sa vybudovala, udrživala a stále žije. Verím, že sa mu dostane od nás od všetkých spoločného uznania, ktoré ho poteší, a ktoré mu spraví radosť."

Zuzana Bezáková: Bola som v tínedžerských rokoch číslo, ale pán dirigent vedel plniť sny

"Púšťam si CD, ktoré sme nahrali so zborom Cantica nova v roku 1997 a spomínam, na ten zvuk, ktorý som milovala a na krásne chvíle, ktoré sme zažili. Spomínam si aj na napätie pred súťažami, vystúpeniami, ale aj obrovskú radosť po výkone. Partia ľudí, ktorá milovala nášho dirigenta a zborový spev, čaro jednoty, spoločného bytia v jednej skladbe - to je to, čo ma uchvátilo na celý život.

Pán dirigent si to so mnou riadne „užil“, vždy ma našiel na inej izbe, než kam som patrila a volal ma veverička, pretože som často robila grimasu, ktorá znázorňovala toto zvieratko. Bola som jednoducho „číslo“ ale užívala som si svoje tínedžerské roky na plný plyn. Pán dirigent však vedel plniť aj sny - v treťom ročníku som si zaspievala sólo v skladbe Sit down, servant a precestovali sme viaceré krajiny, kde som mohla túto skladbu zaspievať publiku. Objavila sa aj na CD, ktoré sme spolu nahrali v našej krásnej trnavskej synagóge.

Vždy som obdivovala dirigovanie nášho dirigenta a brala vážne každé gesto. No a zážitkov je toľko, že sa zlievajú do obrovskej vďačnosti, môcť byť súčasťou tejto komunity. Naspäť k snom. Dnes sa mi plní jeden, ktorý by som sa nikdy neodvážila snívať. Byť pokračovateľkou, dirigentkou v zbore, kde pán dirigent zanechal nezmazateľnú a hlbokú stopu, je pre mňa obrovskou zodpovednosťou a výzvou. Pán Dirigent, ďakujem, že ste vo mne zasiali radosť a lásku k zborovému spevu. Ďakujem, že môžem pokračovať vo Vašej práci. Sľubujem, že sa budem snažiť, aby Cantica nova bola pre ďalšie generácie taká, akú sme ju s Vami milovali."

Zuzana Bezáková aj Andrej Rapant dnes dirigujú vlastné zbory. Zuzana Bezáková bude novou dirigentkou aj fenoménu Cantica nova.

Lucia Vadovičová: Žiaden z nás by tu nebol bez nášho Tata Gaba

"Cantica Nova znamená nová pieseň. Tú kantičiarsku pieseň tvoria stále noví ľudia, ktorí do zboru prichádzajú a napokon z neho odchádzajú. Ale pre všetky generácie platí, že sú to skvelí a talentovaní ľudia a preto je každá nová pieseň tohto zboru nielen krásna, ale i jedinečná. Ja som mala nesmierne šťastie, že som vo svojich kantičiarskych rokoch stretla v zbore úžasných a krásnych ľudí, ktorí sú mojimi priateľmi, ba priam druhou rodinou, dodnes. A to vďaka zboru Cantica Znova, s ktorým to spoločne ťaháme už viac ako 15 rokov.

Žiaden z nás by tu však nebol bez toho najdôležitejšieho – nášho Tata Gaba. Tento Tato nie je len hlavou rodiny... je najmä jej srdcom. Je pre nás vzorom, učiteľom, ochrancom, mentorom a motiváciou byť lepšími ľuďmi. Ja osobne som vďačná za to, že je tento Človek, je súčasťou môjho života už dve desaťročia. Ďakujem, tato Gabo, za to, že si, že je Cantica (Nova aj Znova), že sme my - kantičiari.

Vďaka Cantice sa moje stredoškolské roky spájajú s množstvom legendárnych zájazdov, týždenných sústredení na Starej Myjave, prvou Prdelovicou („krstom“ nových kantičiarov), ktorej som sa ako nováčik bála a na ktorú som sa ako maturantka trošku zákerne tešila. Spomínam na rivalitu medzi sopránmi a altami, meškajúceho dirigenta, nemožné kantičiarske sukne a blúzky, nervozitu pred koncertom, ale aj na moment, kedy si ma dirigent prvýkrát vybral, aby som mu uviazala motýlika pred výročákom a dostala od neho za to prvú pusu na čelo. Spomínam a usmievam sa... a spolu so mnou snáď aj všetci starí kantičiari, ktorým sa vybavujú podobné spomienky."

Lucia Vadovičová je dnes predsedníčkou zboru Cantica znova.