Ilustrátor a animátor Martin Smatana (33) má jednu superschopnosť. Dokáže deťom rozpovedať i ťažkú tému s ľahkosťou a pôvabom tak, že zbiera ceny na Berlinale či na iných filmových festivaloch. Jeho film Šarkan nežne zobrazuje starnutie a odchod milovanej osoby. Získal viac ako 60 cien. Metafora, humor, ľahkosť a veľa textilu v jeho tvorbe nemôžu chýbať.
Zoznámte sa s talentovaným človekom, ktorý každý deň odomyká svoj ateliér na Hlavnej 17 v Kreatívnom centre Trnava. Martin Smatana je absolventom katedry animácie VŠMU v Bratislave a FAMU v Prahe a už ako študent zabodoval svojím filmom u medzinárodnej poroty. Venuje sa krátkometrážnej bábkovej animácii. Jeho filmy Šarkan (2019) a Ahoj Leto (2024) poznajú deti aj v najvzdialenejších krajinách.
Ktorý animák ťa v detstve po prvýkrát očaril?
Rozprávka Hľadá sa Nemo, na ktorú ma vzali rodičia do kina. Nechápal som, ako je možné vytvoriť taký krásny svet pod vodou a v rozprávať v ňom dojemný príbeh medziľudských vzťahov. Povedal som, že aj ja chcem raz vytvárať fantastické obrazy a hovoriť cez ne príbehy. Neskôr v trinástich rokoch som si našetril na prvý fotoaparát – také mydielko Canon Powershot a začal robiť prvé animované experimenty. Skúšal som rozpohybovať strukoviny, aby vznikli rôzne tvary z fazule a šošovice.
Chodil si aj na nejaké výtvarné kurzy?
Navštevoval som 11 rokov výtvarný odbor ZUŠ a určite ma ovplyvnila aj moja pani učiteľka Martina Štefanatná, ktorá už v deväťdesiatych rokoch experimentovala s rozpohybovaním fotografie. Raz som u nej videl video, ako vchádzal vlak do tunela. Mal na sebe rôzne maľby a mňa fascinovalo, že to vytvorila ona a pani učiteľku som doslova uprosil, aby vytvorila kurz animácie.
Od Nema si sa cez mydielko precvakal na VŠMU. Už v prvom ročníku sa ti podaril husársky kúsok.
Asi myslíš filmík Rosso Papavero, ktorý vznikol ako jednoduché prvácke cvičenie na rôzne druhy chôdze. Nie je to technicky nič prevratné, len malý príbeh hviezdnej noci, kde sa malý chlapec stane svedkom snového cirkusového predstavenia. Je to prvý študentský film v histórii VŠMU, ktorý mal premiéru na festivale Berlinale. Všetky maringotky vyrábal môj dedko, ktorý mi pomáhal s prípravami viacerých filmov. (Pozn.: Film Rosso Papavero si môžete pozrieť aj na YouTube.)
Martin Smatana pri pohybe maringotkami do študentského filmu Rosso Papavero.
Tvoj dedo je stolár alebo scénograf?
Nie, vôbec, je to len veľmi šikovný a zručný dedo, ktorý vždy podporoval moje nápady.
Stal sa inšpiráciou aj jednej z mojich prvotín Ako ma dedko naučil všetko, ktorej výroba mi trvala desať rokov. Začal som natáčať v roku 2011 v Žiline nad čajovňou môjho ocina, kde sme pretvorili podkrovie na improvizované štúdio. Nazvali sme ho Filmový ateliér Sauna, lebo tam bolo strašne teplo. Cez deň som obsluhoval v čajovni a v noci natáčal. Dedo mi pomáhal s výrobou domčekov a bábok do filmu a podarilo sa mi za letné prázdniny spraviť 7 minút bábkovej animácie. Po nástupe na VŠMU som však na to už nemal čas, a tak som podkrovie zapečatil.
Čo bolo impulzom na odpečatenie podkrovia?
Dedo mi stále hovoril, že by som mal ten projekt dokončiť, lebo bol môj prvý, a že bol krásny svojou nedokonalosťou. Mne sa už ale moc nepáčil, lebo bol celý roztrasený. Potom však prišla pandémia, keď sme ostali doma a ja som sa rozhodol toto obdobie zmysluplne prečkať a k filmu na povale sa vrátiť. V Novej synagóge v Žiline som si prenajal priestor, previezol tam všetky rekvizity a dokončil chýbajúce tri minúty. Dedo o ničom nevedel. Prekvapil som ho až na Vianoce v našom podkroví na narodeniny, kde bola premiéra.
Dedo ako inšpirácia, podpora, aj hlavná postava
Postava deda sa objavuje aj v tvojom najúspešnejšom filme Šarkan, ktorý videli deti v Japonsku aj v Škandinávii. Venuje sa citlivej téme – téme starnutia a smrti. Prečo si si vybral túto tému?
Vždy ma lákalo rozpovedať náročnú tému detskej duši jednoduchým a láskavým spôsobom, a tak začal vznikať príbeh chlapca a starého otca, ktorí si púšťajú na vidieku šarkana a dedko v ňom postupne starne, až jedného dňa odíde. Kým som bol spokojný, napísal som 16 verzií scenára. Postavičky tvoria viaceré vrstvy jemnej látky. Vnúčik ich má veľa, je plný života a pôsobí trojrozmerne, narozdiel od starého otca, ktorému sa vrstvy postupne strácajú až ostane posledná. Tú na záver odveje vietor. Bola to výzva, lebo všetky emócie vyjadrujú postavy bez slov, len pomocou gest, pohybu a mimiky očí a čo je zaujímavé, film sa podarilo ukončiť happyendom.
Konzultoval si film s niekým?
Proces bol veľmi živý. Vždy sa s nápadmi a obrazmi radím s viacerým spolužiakmi, dnes už výbornými scenáristami, režisérmi či dramaturgami. Šarkana som mal dokonca možnosť prejsť s človekom z Dreamworks, s Filipom Badiarom, ktorý napísal scenáre k Pocahontas či k filmu Mulan. Šiel som za ním s hotovým storyboardom raz večer pred medzinárodným fórom, kde som mal Šarkana prezentovať a o on mi ho strašne zotrel. „Martin, sorry, nefunguje ti to.” Skoro som sa zosypal, ale mal pravdu, scenár mal pár slabých miest, ktoré potrebovali zmenu a ja som mu dodnes vďačný. Dal som si na hoteli studenú sprchu a do rána som prerobil celú prezentáciu. Šarkana som predstavil na fóre nevyspatý a s malou dušou a on získal prvú cenu a s ním aj koprodukčný vklad 16 000 eur na prácu v jednom poľskom štúdiu.
Film Šarkan preletel celý svet.
Ako si užívaš fázu výroby rekvizít, bábok a samotné natáčanie?
Veľmi. Ja od detstva rád pracuje manuálne. Na svoje tretie narodeniny som si vraj vypýtal pilník, vrták, dláto a zverák a ostalo mi to. Som rád v kontakte s materiálom, keď si zašpiním či zalepím prsty lepidlom. Najradšej pracujem s textilom, lebo je mäkký a má množstvo štruktúr. Pre mňa sú najlepšie chlpaté dekoviny, lebo pri stop motion animácii to pri pohybe vláknami vyzerá, akoby viali vo vetre.
V Šarkanovi je vietor veľmi podstatný a všetko je v ňom rozviate. Koľko ste ho tvorili?
Šarkana sme animovali dva mesiace v kuse. Boli sme zavretí v obrovskom poľskom hangári, kedy sme nevedeli, kedy je deň a kedy noc. Jedli sme vitamín D v tabletkách, a keď som po dvadsiatich hodinách sústredeného animovania o niečo zavadil, celý záber šiel do koša. Niektoré zábery vznikali aj 24 hodín, keď sme hýbali chĺpkami pinzetou. Vietor v tomto filme potom funguje ako tretia postava.
Po Šarkanovi si natočil film Ahoj leto, plný kufrov a bizarných zážitkov z ciest. Filmu sa tiež veľmi darí na festivaloch. Akú tému nosíš v hlave teraz? Vianočný príbeh nechystáš?
Nad vianočným motívom som ešte nerozmýšľal, ale chcel by som napísať jednoduchý príbeh o demokracii, resp. aké ľahké je o tú demokraciu prísť. Mojim divákom by malo byť dieťa a opäť, rád by som sa vyhol hovorenému slovu. Ešte vôbec neviem, ako to spravím, ale verím, že tá idea postupe dozrie. Zatiaľ si užívam turné s Ahoj leto, ktorý je o cestovaní, exotike a o rodine, ktorú čaká kopec dobrodružstva.
Film Ahoj leto je odľahčeným dielom o rôznych situáciách z cestovania.
V adventných novinách, ktoré sme pripravili v Zaži v Trnave, sa venujú spoločne strávenému času s rodinou. Ak deti rady siahajú po mobile, poraď rodičom aktivitu, na čo môžu telefón využiť kreatívne?
Samozrejme na animáciu. Ak chce rodina spolu stráviť veľa času, animácia je na to úplne ideálna, lebo trvá poriadne dlho. Stihnete sa posekať, udobriť aj niekoľkokrát za sebou. (smiech) Animovať sa dá všeličo – napríklad i zdobenie stromčeka. Stačí mobil dobre prilepiť páskou a po každej pridanej ozdobe urobiť fotku. Keď sa to spojí, ozdoby doslova naskáču na stromček. Zábavné môže byť aj animovanie medovníkov, ktoré budú chodiť po kuchynskej linke a veľmi zaujímavé sú animácie so snehom. Môže to byť proces výroby snehuliaka alebo vytvorenie cestičky zo stôp.
Jana Pekárková
