„Dajme si rodinný záber vo vianočných svetroch!” Cvak. „Ukáž, aké máš fúzy od kakaa, pošleme babke.” Cvak. „A teraz pošlime fotku, ako všetci pekne spolu ozdobujeme stromček. Úsmev.”
V roku 2004 sa na našom trhu objavil prvý telefón so zabudovaným fotoaparátom. Bola to veľká vec. Umožňoval uložiť do internej pamäte „až” dvadsať fotiek. Dnes nám v mobile driemu dejiny ľudstva. Tisícky obrázkov. Momenty zaznamenané zo všetkých uhlov. Ako však hovorí detská psychiatrička MUDr. Katarína Jaššová, Phd., fotením si sami prerušujeme pekné okamihy. Prečítajte si, prečo je advent lepší bez telefónu v miestnosti.
Prečo máme potrebu dokumentovať si každú situáciu a ako to vplýva na náš rodinný život?
Treba povedať, že je prirodzené zaznamenávať si pekné okamihy s tými, čo máme najradšej. Túto prirodzenú potrebu uchovávať si spomienky však neprirodzene poháňa a umocňuje tlak sociálnych sietí. Chceme ukázať, ako všetko zvládame. Fotíme si prípravy, fotíme si výsledky. Hľadáme zaujímavé okamihy, ktoré by sme zdieľali a potom čakáme, ako ľudia zareagujú. Chceme dokázať ostatným, že sme šťastní, aj keď sa tak v daný moment necítime. Dokonca, aj keď doma pri pečení medovníkov vznikne v kuchyni konflikt a súrodenci sa hádajú, stáva sa, že potlačíme hádku a vznikne zo situácie záber, kde sa všetci usmievajú. Pre deti, ale aj pre náš mozog je to mätúce, lebo kvôli štylizovaniu nemáme čas vnímať svoje emócie.
Ako menej okamihy zaznamenávať a viac ich prežívať?
Treba si povedať, že hoci je táto situácia pekná, nemusíme si ju odfotiť. Máme ju primárne prežiť. A prežiť s tými, s ktorými aktuálne sme. Tým, že sa odfotíme a okamžite zdieľame fotku s ďalšími ľuďmi, tak sa okrádame o momenty s našimi blízkymi. Rozptyľujeme svoju pozornosť a aj našim deťom tak vysielame signál, že je pre nás dôležitejšie to, ako pri činnosti vyzeráme, než samotný zážitok. Vyvolávame v sebe aj v deťoch neprirodzenú potrebu toho, aby každý spoločný zážitok bol „wau”. Ochudobňujeme sa o príjemné, niekedy aj obyčajné prežívanie každodennosti.
Vám sa to doma s deťmi darí? Viem, že máte chlapcov v predškolskom veku.
Tým, že bývame v Prahe, ďaleko od starých rodičov, samozrejme, že ich fotím alebo nakrúcam, aby babka s dedkom, aj starký so starkou videli vnúčatá. Chcem im zážitok preniesť, ale aj sama na sebe cítim, keď rozbijem okamih jeho zaznamenávaním. Stále častejšie sa snažím situáciu neodfotiť. Primárnym zámerom predsa nie je dokumentovať náš život, ale žiť ho. Z mnohých našich výletov ani fotku nemám.
Zaujalo ma, ako ste spomínali, že keď sa vo vypätej situácii rozhodneme skrolovať mobilom, neprecítime svoje emócie. Čo sa deje v našom vnútri?
Médiá nás dlhodobo zaplavujú wellbeingom. Zdravý človek má byť krásny, štíhly a usmievavý. Ak sa niekto trápi, je chorý. Avšak smútok, zlosť, strach, úzkosť, trápenie patria k životu. My však v momente, keď ich prežívame, máme aktuálne veľmi rýchle a jednoduché antidotum. Mobil. Fotením, skrolovaním si vyplavujeme umelú dávku dopamínu, ktorá prebije naše aktuálne pocity a my s nimi stratíme kontakt. Nemáme šancu sa naučiť, ako s nepríjemnými pocitmi žiť. Nemáme šancu si zažiť to, že sme schopný ich ustáť, bez pomoci. Strácame zážitok vlastnej sily a kompetencie. Sociálne siete môžu negatívnu emóciu buď potlačiť, alebo naopak umocniť, ak na nás v stave smútku na sociálnych sieťach vyskočí veľmi smutná správa. Potom nemáme šancu odfiltrovať, ktoré emócie k čomu patria, vyznať sa v nich. Dnešná generácia, najmä mladých ľudí, je presýtená informáciami a zároveň veľmi krehká.
Čo by ste poradili rodičom?
Je dôležité sa s deťmi aj tínedžermi o emóciách rozprávať, pomenovávať ich a hovoriť aj o tých svojich, nech deti vidia, že aj my ich máme, že je v poriadku, ak sa necítime vždy dobre. Všetkým rodičom detí aj ranných tínedžerov odporúčam film V Hlave, kde sú jednotlivé emócie krásne zobrazené a deti sa ich môžu naučiť rozoznávať.
Ako sa Vám darí zavádzať doma paletu emócií do praxe doma s dvomi malými škôlkarmi?
Starší syn, šesťročný Filipko, vie na svoje vek pomerne dobre popísať svoje emócie a situáciu, ako sa má. Niekedy je to až komické, keď povie detským hláskom úplne vážne: „Hnevám sa na Adamka, lebo mi zobral moju hračku a najradšej by som ho za to buchol, ale viem, že si môžem zobrať druhú, tak sa tomu aj zasmejem.” Niekedy je schopný svoju zlosť veľmi pekne nasmerovať mimo brata, ale inokedy sa pobijú, čo je tiež v tomto veku prirodzené.
Ako má ideálne reagovať rodič v prípade vypätej situácie s deťmi?
Pokiaľ to dovoľuje čas a moje duševné sily, tak sa snažím spoločne s deťmi emóciu popísať a vysvetliť. V psychológii sa používa výraz kontejnovať. Rodič je taký veľký kontajner, ktorý detské emócie zachytí a odrazí pre dieťa v zrozumiteľnej podobe. Keď si niektorý z chlapcov udrie kolienko a plače, akoby si zlomil nohu, tak síce jeho emóciu nepopriem, ale zároveň ju uvediem na správnu mieru. A nehľadajte v tom žiadnu vedu. Proste ho pritúlim, poľutujem, pofúkam koleno a zhodnotím, že nejde o vážne zranenie a povzbudím ho v tom, aby behal ďalej. Rovnako, ako keď sa hádajú o nejaký papek, tak skúsim vyjadriť pochopenie, že rozumiem, že ten papek je určite najlepší. Zároveň uvediem na pravú mieru to, že v lese je podobných papekov ešte tisíc, a že si nemyslím, že je to dôvod na bitku.
Základom je asi, aby bol rodič v pohode, keď chce zvládať emócie detí.
Áno. To je ideálny stav. Avšak ani rodič nie je vždy úplne ideálne vyspatý, najedený a spokojný a je dôležité pripustiť si to. Pripustiť si, že nie vždy reagujeme ideálne a že ani naše deti nie sú vždy rovnaké. Keď sú napríklad choré, budú reagovať podráždenejšie, než keď sú zdravé, vyspaté a najedené. Dieťa potrebuje cítiť dôveru a rešpekt. Rodičia sú tí, ktorí to musia vybudovať. Jeden zo spôsobov je nastaviť deťom hranice, ktoré preň vymedzujú bezpečný priestor, aby zdravo zvládlo rôzne úrovne situácií.
Čo v situáciách, keď dieťa rodinné hranice okato testuje? Akú reakciu by ste poradili rodičom?
Povedzme si, že vo vývoji dieťaťa sú v testovaní hraníc dve veľmi výrazné obdobia. A to je obdobie vzdoru u batoliat (približne 1,5 až 3 roky) a u adolescentov. V týchto obdobiach je udržanie hraníc veľmi ťažké, ale zároveň je to pre zdravý vývoj dieťaťa esenciálne. To, že ich testujú, je prirodzené a normálne. A my ako rodičia sa musíme snažiť zostať pokojní a pevní. A zároveň buďme k sebe úprimní a láskaví a povedzme si, že nemôžeme byť vždy stopercentní. A aj to je v poriadku.
Skúsite uviesť nejaký príklad?
Napríklad, ak môj malý trojročný syn s krikom a plačom trvá na tom, že si chce obliecť šiltovku s vláčikom, aj keď je vonku zima a ja mu opakovane vysvetľujem, že by nachladol, tak si poviem: „Za touto iracionalitou stojí jednoducho jeho vek. Vysvetľovaním nič nezmôžem, zlostí sa preto, lebo sa zlostiť práve potrebuje.” Skúsim si to celé zvedomiť a ak sa mi to podarí, som schopná udržať pokojnejší spôsob reakcie. Je to tým, že si uvedomím, že mi to nerobí naschvál. Pokojným, ale pevným a dôrazným hlasom mu oznámim, že to nejde, že vonku fúka vietor, a hoci so mnou nebude súhlasiť, šiltovku zavriem do skrine a nasadím mu čapicu, aj keď bude plakať. Nebudem naňho kričať, ale budem si pevne stáť za svojím. U tínedžera je to iné. Ten sa už v ideálnom prípade nehodí o zem. Hranice však potrebuje ako soľ. Nebojme sa ako rodičia ich svojim deťom dávať. Ony sa v rámci separácie potrebujú voči nám vymedziť, nesúhlasiť s nami a miestami nás za naše „rigidné, hlúpe a obmedzujúco nezmyselné” názory a zákazy nenávidieť. My ako rodičia to musíme ustáť. Ak im nedáme hranice my, môžu to skúšať, až kým im ich nedá zákon, a o to väčšina z nás nestojí.
Pridávate aj vy niekedy vo výchove hlasitosť?
Samozrejme, aj ja niekedy skríknem, ale snažím sa, keď veľká emócia ustúpi, synom moju reakciu vysvetliť. Vrátim sa k tomu, prečo som trvala na tom, aby si nasadil čapicu, odložil hračky a prestal sa biť s bratom. Zároveň uznám, že som nemusela kričať, lebo keď po sebe kričíme, nie je to pre nikoho z nás príjemné. Nebojme sa priznať si chybu pred dieťaťom. Je dobré, ak sa dieťa učí, že aj to, keď sa cítime vyčerpane, zlostne, unavene, patrí k životu, že aj dospelí robia chyby, ale že je pekné vedieť povedať „prepáč”. Dieťa sa to nemá kde inde naučiť, len v rodine. Najväčší podiel vo výchove má výchova príkladom. Ak deti vidia, že sa mama s tatom pekne k sebe správajú, ukladá sa to do nich. Ak sa pohádajú, ale vedia prísť ku kompromisu, jeden druhému sa ospravedlní, je to cenná škola.
Sme v období adventu, ktoré je svojím spôsobom krásne, plné očakávaní, a na druhej strane, aj stresujúce, keďže chceme veľa stihnúť. Ako si ho užiť v rodine a nezblázniť sa?
Poradila by som, aby sme boli k sebe úprimní, čo vlastne od tohto obdobia ako rodina čakáme. Čo chceme alebo musíme stihnúť a aký odkaz chceme v našich deťoch zanechať. Možno si predstavme naše deti ako rodičov. Ako chceme, aby prežívali sviatky s našimi vnúčatami? Čo ich chceme naučiť? Skúsme zapojiť deti do vianočných príprav a odložme pri tom telefóny. Nemusí každý vidieť, ako sa nám podaril adventný veniec alebo vanilkové rožky. Nechajme perníky ozdobovať deti. Nech sú nedokonalé. No a čo. Budú ale naše. Miesto toho, aby sme babke poslali fotku, radšej jej pár perníčkov zanesme (ak je to reálne). Zahrajme sa nejakú spoločenskú hru alebo odnesme krmidla pre vtáčiky do lesa. Urobme si plány reálne, nie ideálne.
A ak sa nám podarí upiecť aj vianočná trenica?
Skúste chvíľu zostať nahnevaní. Nesnažte sa to hneď poprieť napríklad mobilným telefónom. A potom, keď zlosť trochu opadne, skúste sa porozprávať o tom, čo sa stalo a ako sa cítite. Je v poriadku, ak sme aj počas adventu občas rozrušení, nervózni, melancholickí, smutní, bilancujúci, úzkostní, naplnení strachom, či nahnevaní. Ono, ten koniec roku tak trochu ponúka príležitosť k tomu bilancovaniu a ohliadaniu sa. Dovoľme si cítiť. Emócie patria k životu.
Jana Pekárková
Titulná kresba: Natália Štefunková, ZUŠ Voderady
Rodičovský prieskum
Martina Deti vo veku 9, 12 a 15 rokov
V našej rodine dostanú deti svoj mobil od 11 rokov. Najmladšia ho ešte nemá, ale niekedy skáče pri tablete na hudbu na trampolíne alebo tancuje, starší už hrajú hry. Úprimne musím povedať, že aj my sa boríme s časom detí pred obrazovkou. Trápi ma tá odpojenosť, keď sú deti pohltené v počítačovej hre či videách, vnímam to, že ich to ťahá preč od rozhovorov. Snažíme sa ale, aby pri spoločnej večeri nikto mobil nemal a, samozrejme, sa to týka aj mňa s manželom.
Dušan 8-ročná dcéra Stela Naša dcéra dostala telefón na začiatku školského roka, ktorý má veľmi dobre nastavenú rodičovskú kontrolu, a teda časy aj aplikácie, ktoré môže používať. Bez obmedzenia sme jej nechali len správy a aplikáciu na počúvanie hudby a rozprávok. Hry nemá zatiaľ žiadne, len strihacie a editačné aplikácie na video, lebo ju to baví a podporuje to zručnosti. Kvôli komunikácii so spolužiakmi sme jej nechali WhatsApp, ale nastavili sme si pravidlá, že nemá kamoškám posielať žiadne selfies a nepridávať sa do skupín. Hodinu pred spaním sa jej telefón sám uzamkne.
Danka 7-ročný Samko, 5-ročná Hanka
Ako začal Samko chodiť do školy, má maximálny limit na tablete 2 hodiny. Na hranie hier sme mu vyčlenili 30 až 60 minút. Veľmi sa nám nepáči, že hry sú vytvorené tak, že ho príliš vťahujú. Zbiera v nich body, získava postavičky, čo je nikdy nekončiaci proces, a tak to musíme regulovať. Dcéra Hanka hráva edukačné a kresliace hry, tak ona limit nemá.
