Monika Omerzu Midriaková vyštudovala v Prahe filmový strih, ale z obrazovej stopy sa presunula do audia. Jej hudobnú kariéru naštartoval software. V Trnave nedávno vystúpila s hravým hudobným projektom Leto s Monikou, ale so svojou krehkosťou sa hudobne púšťa i do spracovania ťažších tém, ako je sexuálne násilie či "human trafficking".
Veľkú časť tvojej práce tvorí filmová hudba. Čo by si spomenula z posledných projektov?
Nedávno som ukončila hudbu pre podcastovú dokumentárnu minisériu Hranice násilí, ktorá zachytáva rôzne sexuálne násilie vo vzťahoch. Dokončila som tiež hudbu pre jeden dokument, ktorý mal na jeseň premiéru v nemeckých kinách. Je to projekt režisérky Helen Simon s názvom Stimmen von Feuer, čo sú v preklade Hlasy z ohňa a je to film o ženách, ktoré bola zatiahnuté do nútenej prostitúcie.
Ťažká téma. Ako sa tvorí hudba pre tak citlivú vec?
Snažila som sa na všetko pozrieť z pohľadu ženy, ktorá bola kedysi dievčaťom, preniknúť do psychológie a zachytiť do hudby istú krehkosť. Nikdy predtým som sa vlastne vlastne nezamýšľala, ako sa ženy do tejto strašnej situácie dostanú. Často vidíme už len výsledok procesu, kedy je žena totálne vylúčená zo spoločnosti a ty vôbec nevnímaš ako človeka, ktorý bol kedysi taký ako ty. Často tým ženám napríklad chýba zázemie, a potom stretnú niekoho, kto im zrazu rozumie. Na západe je napríklad veľmi rozšírená metóda "Lover Boy-a". Pasák si k obeti vytvorí silné puto, ona sa doňho zamiluje, naviaže sa naňho, a potom v nejaký moment povie, že sa dostal do finančných problémov a požiada ju o jednorázovú prostitúciu. Je to vlastne manipulácia s citmi.
Jedna pracovná fotka. Monika tvorí hudbu často doma.
Môžeme počuť tvoju hudbu aj v nejakom slovenskom dokumentárnom filme?
Robila som na dokumente Každá minúta života, čo je snímok o jednej slovenskej rodine, ktorá sa rozhodla každú minútu života stráviť výchovou svojho syna k dokonalosti. Hoci je tento film z hudobného hľadiska pomerne tichý, na konci je prerábka jednej skladby, ktorú si postavy v dokumente spievajú.
Máš za sebou aj mnohé filmové spolupráce na celovečeráku. Komponovala si pre kinofilm Atlas vtákov, Všechno bude a robila si hudbu aj pre "kraťas", Posledný den patriarchátu. Kedy ty ako skladateľka pristupuješ do tímu s ideami?
Pre mňa je ideálna fáza pripojiť sa až s prvou verziou strihu, keď už film dáva zmysel, dá sa pochopiť atmosféra, vizuálne zobrazenie scén, tempo a rytmus príbehu. Zo scenára sa tieto nuansy nedajú načítať a komponovanie hudby na scenár je zbytočná nadpráca. Ja s hudbou najlepšie reagujem až na obraz, ruchy, zvuky a samotné postavy.
Ako vyzerá tvoj ansámble pri tvorbe filmovej hudby? Spolupracuješ s viacerými hudobníkmi?
Všetko samozrejme závisí od budgetu, ale spravidla v prvej fáze si všetko nasamplujem sama, a potom to buď dolaďujem alebo nahráme priamo s hudobníkmi. Dnes sú už sample tak kvalitné a technológia je tak ďaleko, že aj keď je to všetko z jedného počítača, divák to necíti. Na Atlase vtákov som mala možnosť prvýkrát spolupracovať s orchestrom, kde boli dychy a sláčiky. Z podstaty príbehu sa tam veľmi hodili. Hlavný hrdina, ktorého stvárnil Miroslav Donutil, je starý patriarcha, čo kontrastuje s modernou komunikačnou dobou. Vo filme nájdeš momenty, ktoré dokonca znejú ako Dvořák.
Nový film režiséra Olma Omerzu s hudbou od Moniky Omerzu Midriakovej prepletá komplikované rodinné vzťahy so svetom moderných komunikačných technológií, ktoré dokážu využiť naše slabé miesta.
Nahrávanie hudby do filmu Alas vtákov s orchestrom.
Prelínala sa ti hudba životom odmalička?
Úplne. Od piatich rokov som chodila na klavír do ZUŠ, a hoci ma strašne nebavilo drilovať etudy a klasiku, hudba v mojom živote vždy bežala na pozadí. Pamätám si, ako som si hľadala v Martine ľudí, s ktorými by som si mohla niečo zahrať, ale celý Martin fungoval na punku a metále, a to nebola úplne energia, ktorá vychádzala zo mňa. (smiech)
Takže na stal strih a z punkového Martina si sa teda presunula na štúdium do Prahy. Ako sa celé rozbehlo? Našla si si kapelu?
Nenašla som si kapelu, ale hudobný počítačový program, ktorý bol na dané časy pomerne revolučný. Umožňoval komponovať hudbu aj na osobnom počítači, a aj v základnej verzii už bolo veľmi veľa hudobných nástrojov.
Bola si samouk?
Jasné, experimentovala som. Najprv som začala tvoriť kompozície s inštrumentálnymi verziami hudby, s čím som si nejaký čas vystačila, ale potom som sa v programe trochu zasekla a potrebovala pomôcť. Pomohol mi Petr Marko z MidiLidi, ktorý mi nejaké veci technicky ukázal a čo bolo super, už na prvom stretnutí sme spoločne veľmi rýchlo zložili pesničku. Tak sa začala naša spolupráca a založili sme Monikino kino.
V Trnave si zahrala Monika Omerzu na jesennom pikniku.
Tvoje piesne už od prvého albumu pútajú textami, ktoré sú veľmi hravé a prozaické. Ako vznikali?
V Monikinom kine mi texty na mieru písal Petr, ale časom prišiel moment, že som písanie musela v sebe objaviť sama. Pomohol tomu deadline. Na projekt Leto s Monikou som totiž dostala podporu z Fondu umenia a musela som dosť v skrátenom čase niečo zmysluplné napísať. Zrazu sa to začalo zo mňa sypať von a dnes mi veľa ľudí hovorí, že v mojich pesničkách ich často chytajú práve texty, z čoho mám radosť.
Za svoj autorský debut Leto s Monikou získala hudobníčka cenu Radio Head Awards.
Ak by si mala možnosť učiť na ZUŠke alebo pripraviť hudobný workshop pre deti, ako by si ho vyskladala?
Určite by som im priniesla hudbu cez piesne, ktoré majú radi. Opýtala by som sa detí, čo najradšej počúvajú a spravila s nimi zjednodušenú verziu tejto skladby, nech majú pocit, že hrajú to, čo im je blízke a užijú si to.
Viem, že sa venuješ aj strihu pre komerčné projekty. Aký máš rozvrh hodín? Kedy komponuješ a kedy striháš?
Teraz to mám nastavené fajn. Tri dni robím strihačskú prácu pre televíziu a dva-tri dni tvorím hudbu, čím mi vznikol v živote príjemný pracovno-tvorivý balanc. Uživiť len hudbou sa zatiaľ v našich podmienkach moc nedá, a strihom si vlastne zarábam na tvorbu toho, čo mám rada. Lepšie to neviem vymyslieť a je to skvelé. Mám napríklad kamarátov muzikantov, ktorí sa živili len hudbou, a keď prišiel covid, pripravovali kimči. Ja som vďačná za to, ako môžem žiť a fungovať. Keby mi niekto pred desiatimi rokmi ukázal mňa teraz, poviem. “Wow, super, toto bude naozaj môj život?”
Jana Pekárková
MONIKA OMERZU MIDRIAKOVÁ: Na konte má nomináciu na Českého leva za soundtrack k celovečernému filmu Všechno bude (réžia Olmo Omerzu) Pre manžela Olma vytvorila hudbu aj pre film Atlas ptákú, ktorý bol na MFF Karlovy Vary nominovaný do Hlavnej súťaže. Za svoj autorský debut Leto s Monikou získala cenu Radio Head Awards.
Fotogaléria článku
