V preklade: pé na druhú (pravidelný petang) sa rovná chemickému vzorcu pre hormón lásky s názvom fenyletylamín (C8H11N).
,,Poďte si s nami zahrať,” vyletia na mňa prvé slová spoza kríka, až skoro spadnem z bicykla. Dáma v bielom tričku s malým červeným srdiečkom na mňa z diaľky kýva a volá ma medzi skupinku smejúcich sa seniorov. Na tričku im svieti nápis Klub kardiakov Trnava. Začudujem sa. Nevyzerá, že by mali ,,choré” srdcia, skôr naopak.
S výhovorkami nepochodíš
Traja páni (vekom v jeseni, no vzhľadom rozhodne v lete života) ma hneď obkolesia a podávajú mi petangové gule. Ani sa poriadne nestihnem predstaviť a už ,,som v hre”. Odrazu si všimnú moje brucho, ktoré, ako sa dovtípia, nevzniklo z dobrého obeda a zháčia sa. ,,Ďakujem, radšej nebudem hrať, nech si nepricviknem potomka,” odpoviem zo zdvorilosti. V skutočnosti sa hanbím, pretože som petang nikdy nehrala. ,,Ja som ešte v šiestom mesiaci skákala cez kozu,” šepne mi energická čiernovláska, ktorá stojí pri mne.
Som odzbrojená. Pre nich neexistuje výhovorka! Ani zlé počasie! Mimochodom, stretávajú sa na kopčeku za Agátkou každý pondelok od deviatej do jedenástej – či prší, či sneží, alebo sú 37-čky. A keď je treba, tak aj v iné dni po 15-tej hodine. A nezastaví ich ani žiadne zranenie! Napríklad pani Oľga je po operácii kĺbu a hádže sťa kladivárka. Má to v sebe ešte z čias, keď hrávala volejbal.
Postupne sa s nimi zoznamujem. Tam hádže červenovlasá Darinka, kúsok od nej horekuje nad hodom Idka a ďalšia sa pripravuje Majka. Milan ich súri, aby netrkotali a hádzali a Bohuško už od nedočkavosti prešľapuje z miesta na miesto. Odrazu je ich okolo mňa ako mravcov. Jeden farebný vrchnáčik s číslom a tímom rozhodne, kto sa s kým dnes ,,povadí” a kto ,,pomerí”. Víťazná tabuľka pripnutá o stĺp čaká na prvé zápisky.
Centimetre rozhodujú
Ja po nich hádžem očkom, oni zasa striebornou guľou. Vrava narastá, kamienky z ihriska lietajú, prituhuje, hoci je ,,pekelne” horúco. Hra sa začína.
Zo sledovania ma vytrhnú Jožko a Vierka. Pána Jožka Viskupiča by sme mohli pokojne nazvať priekopníkom petangu v Trnave. Kedysi ho hrával s priateľmi v Cíferi a priniesol ho aj medzi trnavských dôchodcov. Prednedávnom dokonca pricestoval z Francúzska, kde hral za obec Cífer v petangovej súťaži seniorov a so svojím tímom skončil na 4. mieste spomedzi 64. ,,Keby ste to videli! Tam ženy hrávali v šatách, načančané, poháriky v ruke… a tie obrovské ihriská…” Ukazuje rukou ,,od nevidím do nevidím” a perlí jednu historiku za druhou ako pravé francúzske šampanské. V polovici vety odrazu prestane a povie mi, nech počkám. Vytiahne z vrecka meter a vstúpi na ihrisko. Meria vzdialenosti strieborných guličiek od cieľovej drevenej guličky (prasiatko) a rozhoduje tak o víťazovi. Potom są ku mne vráti a pokračuje v rozprávaní. Aj taký je petang. Centimetre rozhodujú.
Petang je najmä o kamarátstvach. Manželia Prochaskovci však vyhrávajú bok po boku i turnaje. Foto: Katarína Juranová
Myšlienkami cestuje do minulosti. Bowlingové gule vymenil za tie petangové. Najprv hrával na vedľajšom ihrisku, kúsok od súčasných petangových a často ich pod stromom pozorovala dvojica pánov. Jedným z nich bol Viliam Damaškovič. ,,Čo tam tak posedávate? Kde máte gule? Zavolal som na tandem a ,,kocky boli hodené.” Alebo skôr gule,” zasmeje sa Jožko a ukazuje na pána Viliama, ktorý sa na mňa hanblivo usmeje a zdvihne slamený klobúk. Za ním má schovanú presnú mušku a skromnosť. Ako mi prezradia viacerí, každý deň prichádza s hrabličkami a metlou, všetko pripraví, geometricky zarovná a po hre aj uprace. Presnosť sa v petangu ráta a on to vie. Aj najmenší hrboľ dokáže na piatich ihriskách spraviť neplechu.
,,Najbližšie chystáme turnaje aj medzi našimi Trnavčanmi a hráčmi z okolitých miest a obcí. Viete, my už dokážeme konkurovať aj profesionálom. To robí ten každodenný tréning,” pochváli svojich zverencov Jožko Viskupič. Vierka Podzimková je zasa na slovo vzatá manažérka, ktorá má pod palcom každé spoločné stretnutie dôchodcov, výlet, oslavu či športové podujatie. Všetko precízne zapísané v tabuľkách a v zápisníčku. Sama pravidelne končí na popredných miestach v Putovnom pohári primátora mesta Trnava či v rámci Športového dňa seniorov.
Odviate vetrom – trnavská edícia
Azda to bol trnavský vietor, ktorý sem zavial počas špacírky Oľgu Prochaskovú. Spolu s manželom Jankom premenili tento vietor na víchor a doslova v Trnave rozmetali petangové tabuľky. Manželia Prochaskovci pravidelne obsadzujú prvé miesta v rámci súťaže Petang seniorov.
Ďalších hráčov už na Družbu namiesto zaviali sms-ky, ktorými sa dohadujú na stretnutiach a zvolávajú k sebe ďalších priateľov z denných centier a zariadení pre seniorov. A neplatí to iba pre nich. ,,Často tu postávajú rodičia s deťmi a zvedavo nás pozorujú. Alebo sa tu len tak pristavia okoloidúci a ďalší raz už prichádzajú s guličkami v rukách a hrajú s nami. ,,Petang spája všetky generácie,” prezradí mi pani Oľga.
Priateľstvo je vždy víťaz
Keď sa ich spýtam, čo ich najviac baví na tejto hre, jednomyseľne odpovedajú – priateľstvo. ,,Keby ste sem prišli v iný deň, tieto stoly pod stromami Agátky sú plné koláčov, pitia, dobrej nálady a spoločných príhod,” povie Vierka. ,,A keď hráme, musíme na ženy kričať, že sú na rade, pretože ony len ,,toľko múky sem, toľko vajec tam”, v hlave už pečú recepty. A keď ich upečú, my ich aspoň môžeme ochutnávať a hodnotiť,” dodá Jožko a povie mi o manželkinej vychýrenej štrúdli. História vraví, že vždy vydrží teplá. Nebojte sa, recept vám ešte zistím.
Pred odchodom spravím pár fotiek. Večer, pri písaní týchto riadkov, si ich opäť prezerám. Najkrajšie na nich sú tie autentické emócie. Zdvihnuté ruky z dobrého hodu, zatnuté zuby z toho nepodareného alebo potľapkanie po pleci ako vzájomné uznanie. Pred odchodom mi všetci kývajú a ďakujú, že sa o nich zaujímam. Aj o tom je petang. O vďačnosti. A o starých a nových priateľstvách.
Odchádzam od nich s prísľubom návratu. Ak nie teraz, v budúcnosti určite. Aby som mohla aj ja pridať svoje životné skúsenosti a dobré recepty.
Katarína Juranová
