V Trnave sa aj tento rok uskutočnil jeden z najstarších festivalov kráľovského mesta. 28. ročník Trnavských organových dní priniesol do Baziliky sv. Mikuláša medzinárodných popredných organistov. Medzi nimi bol aj Klaus Kuchling, rakúsky organista Klagenfurtského dómu. Známy je svojou inovatívnou improvizáciou, ktorú študoval na Vysokej hudobnej škole vo Viedni pod záštitou Petra Planyavskeho a Alfréda Mitterhofera. Aktuálne sa venuje pedagogickej činnosti a od roku 1998 je Klaus vedúcim Koruntánskeho madrigalového zboru v Klagenfurte.
Je pravdou, že majú organisti jedinečné spojenie so svojim nástrojom?
Áno, organisti majú k svojim organom zvláštny vzťah. Dovoľte mi, aby som sa podelil o príbeh, ktorý to skvelo ilustruje. Občas vystupujem počas omší v jednom malom kostole so skromným organom. Pravidelne, každú sobotu, tam hraje staršia organistka - jednoducho preto, že to miluje, bez akejkoľvek finančnej motivácie. Táto oddaná dáma uprednostňuje, aby všetko zostalo presne tak, ako má byť - klávesy zakryté, ceruzky na určených miestach, všetko čisté a upratané. Po mojom vystúpení sa tento poriadok snažím udržiavať, ako najlepšie viem, ale nie vždy je to ľahké a niekedy na to zabúdam. Práve pred dvoma dňami mi zavolala a spýtala sa ma, prečo sú ceruzky na ľavej strane a nie na pravej. Chcem tým vyjadriť, že všetci, vrátane mňa, zdieľame istú výstrednosť, pokiaľ ide o naše nástroje. Máme k nim náklonnosť, ktorá presahuje ich vlastníctvo. V skutočnosti nám nepatria, ale keď na nich hráme, stávajú sa „expanziou“ nás samých.
Klaus Kuchling v zápale hry. Foto: Ján Lukáš.
V mojom prípade, hrám na organe v katedrále v Klagenfurte už 31 rokov. Odcvičil som tam nespočetné množstvo hodín. Takže si viete predstaviť, aký intenzívny vzťah si my, organisti, vytvárame k svojim nástrojom. Je to iné ako u huslistu alebo flautistu, ktorí vystupujú stále s tým istým nástrojom. Každý koncert prináša do života nový nástroj - novú skúsenosť. Niektoré organy sú dokonale naladené, vďaka čomu je všetko jednoduchšie. Iné, žiaľ, môžu byť zle udržiavané a rozladené. Hra na organe môže byť niekedy stresujúca. Každý nástroj je iný. Je to akoby ste šoférovali iné auto. Chce to čas, aby ste sa zoznámili s „dušou“ organu.Pri množstve rôznych zvukov, ktorých je 50 alebo 60, musíme zvoliť najlepšiu kombináciu pre skladbu, ktorú hráme. Táto výzva ma baví, ale vyžaduje si veľa úsilia. Dokonca mám dvoch asistentov, ktorí mi pomáhajú nastavovať zarážky pri ladení organu. Je to veľmi zložitý proces a komplikovaná úloha.
V Trnave zahral jednu z najťažších organových skladieb sveta
Ako sa zvyknete pripravovať pred vašim koncertom? Musí to byť náročné vzhľadom na zoznámenie sa s novým nástrojom, kde práve koncertujete.
Pokiaľ ide o prípravu na vystúpenia, rád by som bol pri organe niekoľko dní pred koncertom. Tento čas je pre mňa dôležitý, hoci to nie je vždy možné. V tom prípade to môže byť dosť stresujúce, najmä ak vezmeme do úvahy, že úroveň prípravy závisí od samotného organa aj od programu, ktorý hrám. V Trnave som zahral jednu z najzložitejších skladieb sveta od Maxa Riegera. Je to bláznivý, ale nádherný kúsok. Zahŕňa zložitú prácu prstov, komplexnú prácu nôh a časté zmeny pohybu, harmónie a charakteru. Jej zvládnutiu som venoval značné množstvo času. Odhadujem, že mi trvalo približne 100 hodín cvičenia, kým som sa dostal na uspokojivú úroveň. Ale to všetko je súčasťou výziev a každý organista, ktorý sa stretne s touto skladbou, chápe, že je to boj.
Čo je podľa vás kľúčom emocionálneho zážitku, ktorý chcete dať svojmu poslucháčovi? Organista nie je väčšinou pred zrakom publika, možno viacerých zaujíma čo sa deje práve za organom.
Počas hrania mám tendenciu strácať sa v hudbe a dostávať sa do stavu plynutia, keď prestávam premýšľať. Pripomína to pocit lietania alebo surfovania, aj keď v skutočnosti nemôžem robiť ani jedno, ani druhé. Ale presne taká je pre mňa hudba. Je to o strácaní sa a spájaní sa s energiou a rytmom organu. Je to ako vznášať sa v hudbe. Chcem, aby publikum, pre ktoré hrám, zatvorilo oči a ponorilo sa do hudby srdcom, nielen ušami. Podstata hudby sa skrýva za notami a melódiami, ktoré počujete - spočíva v emóciách a pocitoch, ktoré vyvoláva. Niektorí ju môžu vnímať ako hlboko dojímavú, iní zase ako dunenie či zemetrasenia pri rezonovaní hlbokých zvukov. Hoci organistu nemusíte vždy vidieť a samotný organ je často skrytý pred zrakom, ponúka to poslucháčom jedinečnú príležitosť - počúvať a skutočne sa započúvať. Aj keď spočiatku môžete obdivovať sväté sochy a maľby kostola, približne po 10 minútach prevezme vládu hudba, ktorá ponúka hlboký zážitok.
Ako dokážete pri pocite „lietania“ koncentrovať vašu pozornosť na hru?
Pri hraní na organe je dôležité nájsť zónu, v ktorej nepremýšľate. Áno, počas vystúpenia prestávam myslieť. Je to pre mňa ako forma kontroly. Možno sa čudujete, ako zvládam svoju hru na organe. Aby som udržal kontrolu nad svojím výkonom, veľa cvičím. Podobne ako umelci zdokonaľujú svoje remeslo alebo športovci trénujú na olympijské súťaže. Musíte trénovať tak intenzívne, že máte pevnú predstavu o tom, čo robíte. Keď príde čas koncertu, nemôžete si o tom dovoliť premýšľať. Jednoducho vykonáte to, na čo ste trénovali. Niekedy uprostred vystúpenia zahráte najlepšie, keď sa vzdáte vedomého premýšľania. Sú to momenty, kedy vás hudba pohltí natoľko, že môžete stratiť kontakt s realitou.
Rakúsky organista za svojim nástrojom prekvitá, Foto: Kuchling/KK
Stáva sa vám to pravidelne?
Stáva sa to pomerne často. Spomínam si na jeden zážitok, keď som hral najnáročnejšiu skladbu, s akou som sa kedy stretol. Cvičil som ju dva a pol roka. Je to súčasná skladba napísaná a skomponovaná špeciálne pre mňa a môj organ v katedrále v Klagenfurte. Počas predstavenia som niekoľkokrát zaváhal a myslel som si, že nemôžem pokračovať. Skladba sa volá „Etta“, čo znamená niečo, čo chýba - v podstate nič. Je pomerne dlhá, trvá približne 70 až 80 minút, v závislosti od interpretácie. Živo si pamätám prvé 3 až 4 minúty a posledné 4 minúty skladby. Celá hodina uprostred je prázdna, nepamätám si z nej nič. Po koncerte som mal pocit, že som bol celý čas v tranze. Stalo sa to asi pred 20 rokmi. Na budúci rok sa o to plánujem pokúsiť znova. Budem však potrebovať rok intenzívneho cvičenia.
Na záver trochu do histórie
Prečo by si organovú hudbu mali podľa vás vypočuť aj tí, ktorí ju nepoznajú?
Kostol je naozaj výnimočné miesto. Či už ho máte radi, alebo nie, už po stáročia je pre ľudí útočiskom - miestom, kde si vylievajú svoje problémy a hľadajú útechu v jeho tichu. Jedným z jedinečných aspektov je práve hudba, ktorá už stovky rokov napĺňa tieto múry. Je pravdou, že pre niektorých môže byť organová hudba spočiatku odstrašujúca alebo dokonca strašidelná. Môže začať temne a trochu pripomínať horor. Dôvod tejto počiatočnej temnoty spočíva v príbehu hudby. V Biblii sa množstvo príbehov začína tmou. Ako skladba postupuje, vnáša svetlo, ktoré predstavuje Kristovo osvietenie. V spôsobe, akým sa táto hudba rozvíja je hlboká symbolika, ktorá dodáva zážitku ďalšiu vrstvu hĺbky. Hudba, či už ide o klavírny koncert, symfóniu alebo organové predstavenie, má navyše silu dotknúť sa vašej duše a ponúknuť vám pohľad na to, kto ste. Skladatelia ako Bach, Olivier Messiaen, Mendelssohn a Mozart boli k tomuto nástroju priťahovaní z hlbokej úcty a rešpektu a uvedomovali si jeho jedinečné schopnosti. Návšteva organového koncertu tak môže byť skutočne obohacujúcim zážitkom, ktorý vám umožní objavovať hĺbku hudby osobitým spôsobom.
Organová hudba je hlboko prepojená s kostolmi a katedrálami. Existuje historický dôvod pre toto spojenie?
Väčšina organov našla svoj domov v posvätných múroch kostolov. Táto historická súvislosť siaha niekoľko storočí dozadu. V období, keď barokoví skladatelia vytvárali svoje majstrovské diela, boli organy určené predovšetkým na cirkevné účely. Tieto nástroje mali dvojakú úlohu: umocňovať hudobný zážitok počas bohoslužieb a sprevádzať hlasy zborov a kongregácií. Postupom času prešli organy radom transformačných zmien. Organ by mal znieť ako celý orchester, preto sa začal hudobný nástroj zväčšovať. Dôležitú úlohu zohrávalo aj samotné fungovanie organu. Spočiatku boli organy výlučne mechanické a vyrábali sa z materiálov ako drevo, kov a koža. Mechanická povaha týchto prvých nástrojov vyžadovala, aby klávesy priamo spúšťali tvorbu zvuku v píšťalách bez možnosti oneskorenia.
Technologický kľúčová zmena nastala s príchodom pneumatických systémov. Vďaka tejto inovácii mohli stavitelia organov konštruovať väčšie nástroje bez toho, aby ich obmedzovala fyzická vzdialenosť medzi klávesami a píšťalami. Pneumatické systémy v podstate umožnili vytvárať monumentálne organy so stovkami registrov, ktorých cieľom bolo napodobniť zvukovú veľkoleposť celého symfonického orchestra. Každá inovácia má však aj svoje temné stránky. Tie sa prejavili a ako oneskorenie produkcie zvuku v dôsledku predĺžených vzduchových ciest. Keď ste stlačili kláves, trvalo zlomok času, kým sa zvuk objavil zo vzdialených píšťal. Toto oneskorenie sťažovalo rýchle a presné hranie. Na rozdiel od tradičných nástrojov optimalizovaných na pohyblivosť boli mechanické organy obmedzené na hranie jedného tónu naraz.
Barbora Hudáková
Vychutnajte si posledný koncert Trnavských organových dní
Ak chcete zažiť organový koncert, určite nepremeškajte posledný slávnostný večer v Bazilike Sv. Mikuláša 10. septembra o 20.00 h. Kráľovský nástroj rozozvučí nemecký umelec Axel Flierl. Vstupenky zoženiete na mieste.
Klaus Kuchling cvičil náročnú skladbu od Riegera, ktorú predviedol v Trnave, 100 hodín. Foto: Richard Lutzbauer
Fotogaléria článku
