Street artista Nils: Maľba nie je hlavolam, ktorý je potrebné vyriešiť

26. máj 2022
Rozhovory | Street Art

Zdieľať

V Trnave nechal minulý rok na stene jedno z najemotívnejších diel: muža, zakrývajúceho si tvár. Nils Westergard je belgicko-americký pouličný umelec a filmár. So svojimi grafitmi začínal ako tínedžer na predmestí Washingtonu, neskôr si však vyvinul svoj jedinečný štýl, ktorým skúma témy intimity, ega, sily a krehkosti.

Tvoj murál vyvolal veľký záujem v Trnave. Ľudia sa tu pristavovali a hútali, prečo si muž zakrýva tvár? Je unavený? Rozmýšľa?

Mám rád, keď dielo vyvolá diskusiu. Keby som namaľoval usmievavého vtáčika, nevznikli by žiadne otázniky. Bol by to len ďalší vtáčik na stene. Tento muž podnietil k zamysleniu, čo som rád.

Niekto v ňom vidí náboženskú tematiku, iní seba ráno po nočnej. Možno sa len hrá nevinnú detskú hru na „Kukuk!“, alebo zobrazuje, ako sa my dospelí ľudia často schovávame do svojho vnútra. On sa možno skrýval tak dlho, že už aj ruky sú s ním zrastené.

S týmto sa často stretávam, že ľudia chcú mať jasne dané vysvetlenie každej maľby, ideálne malú ceduľku ako v galérii, ktorú si prečítajú a povedia si „Ahá, tak toto to znamená!“ Maľba ale nie je hlavolam, ktorý je potrebné vyriešiť.

DSC00193.jpg Hotové dielo Nilsa Westergarda.

Takže si získaval aj priamy feedback od ľudí, ktorí okolo teba denne prechádzali alebo ťa sledovali z balkóna? Ja sama som si všimla dve babičky, čo popíjali víno a sledovali ťa pri práci.

Toto mám rád. Rád kývam okoloidúcim v mestách aj ľuďom na balkóny,  vtedy viem okamžite viem odhadnúť, či sa im dielo páči alebo nie. Ak odkýva aspoň nadpolovičná väčšina, tak mám pocit, že som odviedol dobrú prácu.

A odkývala ti?

Myslím, že áno. (úsmev) Pre mňa je určite dôležité, čo si o maľbe na stene myslia domáci, ktorí žijú v danom meste a pozerajú sa na môj obraz každý deň. Neviem o Slovensku veľa, ale pri pohľade naň som mal pocit, že je to konzervatívnejšia krajina, čo je úplne v poriadku a počítam s tým. Prišla nejaká pani a spýtala sa ma: „Prečo maľujete muža?“ Spýtal som sa jej: „Čo tým myslíte?“ Ona na to: „Toto je škola, prečo maľujete muža? Prečo nenamaľujete dieťa?“ Tak jej na to odpovedám: „Potrebuje táto škola maľbu dieťaťa? To je veľmi zaujímavé, že si to myslíte. Veď aj učitelia v tejto škole sú muži.” Alebo padla otázka: “Nebudú sa deti obrazu báť, veď je strašidelný?” Hovorím: “ Aj ste sa pýtali detí, či si to myslia alebo to len predpokladáte?“ Deti sú mnoho múdrejšie, ako si predstavujeme. Nevidel som žiadne dieťa, ktoré by sa na moju maľbu pozrelo, že by utekalo vystrašene preč alebo vyzeralo preľaknuto. Niekto sa ma zas pýtal: Prečo má muž bradu? “ Ľudia si všímajú naozaj špecifické detaily a to je v poriadku.

DSC00164.jpg Nils pri práci.

S Bust Artom ste pracovali naraz na susedných muráloch a výsledok je, že tvojmu hĺbavému mužovi tvoria spoločnosť žiarivé cartoon postavičky. Komunikačný zámer či náhoda?

Vždy keď postavíte dve maľby vedľa seba, budú spolu nejako komunikovať. To je práve zaujímavé aj v múzeách alebo v galériách. „Mám tu tohto Moneta, dám ho vedľa Van Gogha“, povie kurátor, a hoci by nikdy nemali byť postavené vedľa seba, práve ich prítomnosť v jednej miestnosti dokáže vytvoriť úžasný celkový dojem. Ja a BustArt pracujeme spolu už celú večnosť, ale nanavrhujeme steny spolu. Jeho dielo je oslava farieb, tvarov, veľmi pekná, priateľská a žiarivá maľba. Moja je oveľa viac tlmená, takže môžete vnímať dva úplne odlišné pocity. Je to celkom vtipné, lebo keď prejdete po chodníku a vidíte najprv jeho dielo, potom moje, je to ako keby ste videli film z rôznych strán. Poradie murálov vás ovplyvní, nemôžete ich od seba oddeliť, keď sú hneď vedľa seba.

DSC00132.jpg Susedná maľba od umelca Art of Bust.

Ako sa ti páčia trnavské steny?

S chalanmi street artistami sme žartovali, že sa už v Trnave ani nemôžeme pozerať z okna, lebo vidíme všade perfektné a prázdne steny bez okien. Napríklad tá vpravo stena paneláku - obrovská a úplne prázdna. Môžete ju vidieť na kilometre ďaleko a je na nej iba napísané Beethovenova 21, 22, 23. Úžasná stena! Trnava má podľa mňa obrovský potenciál, čo sa týka street artu v budúcnosti. Ja milujem maľovanie v menších mestách.

Priniesli mu čaj

Prečo? Mať maľbu v Paríži, Berlín či Londýne medzi najlepšími street artami sveta znie skôr lákavo.

Áno, ale keď idem maľovať do Berlína, je to presne len ďalšia maľba v Berlíne. Tam ich je milión. Páči sa mi, že v menšom meste je to udalosť, téma, ktorú ľudia sledujú. Samozrejme, viaže sa s tým aj istý tlak, lebo keby sa ľuďom maľba nepáčila, môžu sa na mňa hnevať: “Hej, toto je naše mesto, prečo si sem prišiel a toto tu nafarbil'?“ Na druhej strane, keď sa im murál pozdáva, vyjdú von a sú veľmi vďační: „Wow, ty si prišiel až z Ameriky do môjho mestečka, aby si toto spravil? Super!“

Bol som napríklad vo Švédsku v malinkom mestečku urpostred ničoho a všetci boli z mojej prítomnosti prekvapení a nadšení! Prišli ku mne panie s klbkami vlny, sadli si k mojej stene a štrikovali. Dokonca mi priniesli čaj a keksíky... A potom prídeš do Štokholmu a takmer ťa vyhodia, prečo stojíš v ich okne. (smiech) Tam som iba ďalší chlap vo veľkom meste.

sweden_wall_1_WEB003.jpg Švédsko, 2021.

Zaoberáš sa kontextom prostredia, kde je tvoja maľba umiestnená?

Záleží aj v akej krajine som, v akom meste som, o aký projekt ide... Niekedy nám dávajú zadanie dopredu: „Maľovať budeš tu a je to projek o interetnickej tolerancii,“ tak sa viem na pripraviť. Tu v Trnave sme mali slobodu, čo bolo skvelé. Občas sa nám stáva, že nás prídu zadávatelia pozrieť a chcú od nás, aby sme spravili to či ono, ale nejde o žiadnu zákazku, a tak im vysvetľujeme, že si nás objednali ako umelcov, ktorí majú robiť svoje umenie, a to robíme. Nebudeme maľovať usmiate slniečka.

Preleťme rýchlo obdobie pandémie. Ako si vtedy žil?

Čo mi bolo zvláštne, absolútne nikam som necestoval, ale zrazu som trávil kopec času s kamošmi. Z domu som mal krásny výhľad na moje mesto. Potom som sa síce presťahoval do Amsterdamu, ale predtým som 11 rokov býval vo Virgínii, takže som strávil pandémiu tam a bral aj mnoho nevšedných zákaziek, lebo prvýkrát v živote som mal čas. Maľoval som napríklad ľuďom ich psov. Aj na domy.

Všetko sa začalo jednosmernou letenkou do Amsterdamu

Rotterdam-Sheep_with-lady_WEB.jpg Keď sa ľuďom murál pozdáva, vyjdú von a sú veľmi vďační, prinesú ti čaj a sú radi", hovorí Nils.

Tvoj otec vraj lieta balónom, ty sa živíš street artom, v tradičnom ponímaní sú to nevšedné zamestnania.

Áno, my sme doma zaujímavé zoskupenie. Úprimne, nikdy som neplánoval, že budem umelcom na plný úväzok. Keď som vo Virginii dokončil filmársku školu, povedal som mame: “Idem do Amsterdamu, úprimne, neviem, ako sa budem živiť, ale idem.” Kúpil som si jednosmernú letenku. Ani neviem ako, ale každý týždeň som maľoval v inom meste, dokonca som bol v tom čase aj v Bratislave. Vždy tá práca prišla. Po tejto polročnej ceste som prišiel domov a dostal som grant v múzeu, čo mi zaplatilo nájom, tak som si povedal, že skúsim street art ešte na ďalších šesť mesiacov. Teraz je to už deväť rokov. Netuším, čo budem robiť v sedemdesiatke, kľudne mi napíš v 2071, ale dúfam, že budem stále na stene, celý od farby.

Čo potrebuješ ku v tvojej kancelárii, tj. technickom balkóne k pracovnému komfortu?

Nepotrebujem veľa. Kávu vodu, a keď mi dáte croissanty, štetce, 5 kýblikov farby, som spokojný. Môžem maľovať v daždi, v zime aj v teple. Pracujem s vodovými farbami a natieračskými farbami, pričom k obrazu pristupujem vo vrstvách, čo vychádza z mojej predošlej tvorby, kedy som som si nastrihal šablóny z papiera a cez ne postupne sprejoval. Pre mňa existuje iba 5 farieb. Najprv nanesiem čiernu, tmavosivú, stredne tmavosivú, bledosivú a na koniec bielu, teda päť vrstiev. Viem maľovať aj s farebnými sprejmi, s čímkoľvek, čo mi dáte, ale takto je mi to najprirodzenejšie.

Silný zážitok z Kosova

Úprimne - nebojíš sa niekedy, že príde niekto a posprejuje tvoju maľbu?

Nebojím sa, je to súčasť hry. Niektorí umelci sú nahnevaní, keď im ich prácu niekto premaľuje, ja to tak neberiem. Celá táto budova by mohla zajtra spadnúť, ale proste... Čo sa dá robiť? Našťastie, musím povedať, že väčšinou ľudia umenie rešpektujú a nechajú moju tvorbu tak. Robil som však jeden projekt v Kosove, ktorý bol celý o vojne. Vytvárali sme obrovskú maľbu. Asi vieš, že Albánsko na vlajke dvojitého orla a Srbsko dvojitého bieleho orla, tak som v Kosove namaľoval dvojitého orla, ale jedného bieleho, jedného čierneho, čo malo reprezentovať mier a obe vlajky. Nejaký človek však prišiel deň potom, ako som to dokončil a napísal cez srbskú časť dvojitého orla „Pamätajte si na 1998“, lebo oni začali tú šialenú vojnu. Poznal som toho chlapíka. Bol to Albánec a hovoril mi predtým o hrôzach, ktoré sa udiali jemu a jeho rodine.

Eagles_Kosovo_WEB.jpg Murál v Kosove, ktorý bol posprejovaný.

Zamával s tebou tento zážitok ?

Bolo to veľmi silné. Muž, čo si pamätá vojnu a nikdy sa cez ňu nedostane. Hovorím mu: ” Človeče, keď chceš niečo cez to namaľovať, smelo do toho. Myslím si, že to nie je v poriadku a môže to nahnevať komunitu, v ktorej žiješ, ale ja ti nebudem hovoriť, že to nemôžeš robiť. Ja odídem preč. Je to tvoje mesto.“ Býval cez ulicu od tej maľby.

Rozmýšľam, čo jeho akt mohol vyvolať medzi domácimi. Deti, čo tam vyrastali, si už vojnu nepamätali. Ich rodičia si mohli myslieť, že je to hrozné, že pokazil maľbu svojou nenávisťou. Na druhej strane, je tu skupinka ľudí, ktorá si vojnu pamätá a bude s týmto aktom súhlasiť... Je to proste o tej diskusii, ktoré maľba vyvolá. Toto je graffiti. Je to pre mňa fascinujúce, že posprejovanie môže byť jeho vyjadrením mieru. A potom iná situácia. Príde týpek a nakreslí cez maľbu veľký pipík a je to akože vtipné. Ak by to bolo v mojom meste, tak to nestrpím. Opravil by som maľbu, našiel si toho vtipkára a dal mu po hube. Ale pozor, toto nie je moje mesto. Ľudia si tu môžu robiť čokoľvek chcú so svojimi stenami. Dnes som tu a zajtra budem preč. Je to váš priestor. Vaše mesto.

V priebehu mája a júna vzniknú v Trnave ďalšie štyri murály. Prvým umelcom, ktorý pricestuje do Trnavy, bude Venezuélčan Kozdos. Bude maľovať na stenu jednej z budov UCM na Námestí Jozefa Herdu.

Jana Pekárková / Martin Molnár

Foto: Palike Matava

Fotogaléria článku

Ďalšie články

Copyright (c) 2021 Zaži v Trnave – Mestské kultúrne stredisko. Všetky práva vyhradené. Webdizajn od Malina Studio.

Cookies pre kultura.trnava.sk

Pre správnu funkčnosť stránky, používame iba nevyhnutné cookies súbory.

Taktiež používame dodatočné súbory cookies ( zlepšujú napr. funkčnosť stránky, YouTube videí, zdielanie postov...), akceptovaním súhlasíte s ich používaním.

Viac informácií.