**V Trnave dnes taliansky streetartista Millo spojil dve bytovky, ktorým hovoríme Jupiter, jednou maľbou. Typický rukopis tohto skvelého muralistu stretávajú obyvatelia miest na celom svete. Na mapu umeleckých fasád pribudla po siedmich dňoch aj jedna malá galaxia Hospodárska.
Millo na pozadí čiernobielych miest upriamuje pozornosť na ľudské postavy, ktoré robia obyčajné veci – hrajú sa, objímajú, premýšľajú alebo snívajú. Aj v Trnave má murál snový charakter. Určite sa choďte prejsť okolo.**
Millo, vlastným menom Francesco Camillo Giorgino, sa narodil v roku 1979 v juhotalianskom Mesagne a vyštudoval architektúru. Aj preto je jednou z ústredných tém jeho tvorby vzťah človeka a mesta. Medzinárodne sa výraznejšie presadil v roku 2014, keď vyhral súťaž B.Art a v Turíne následne vytvoril trinásť monumentálnych murálov. Odvtedy maľoval v desiatkach krajín od Ameriky cez Európu až po Austráliu a Áziu.
Na Slovensku nie je prvýkrát – pred siedmimi rokmi maľoval v Bratislave. Tentoraz sa jeho ďalšou zastávkou stala Trnava, kde vytvára nový veľkoplošný murál na jednom z bytových domov na Hospodárskej ulici. O kvalitný street art sa postaralo Zaži v Trnave - Mestské kultúrne stredisko, ktoré systematicky prináša lokálne aj svetové umenie do verejného priestoru.
S Millom sme sa počas práce na trnavskom murále rozprávali o Jupiteri, architektúre
a anonymite moderných miest. A napokon aj o tom, čo môže jeden obraz na paneláku urobiť s identitou
celého sídliska.
ROZHOVOR S MILLOM
Začnime zostra. Čo presne v Trnave vzniká a prečo?
Maľujem murál. Lebo rád maľujem murály [smiech]. Dobre, nie. To, čo tu robím, vychádza z toho, že som sa dozvedel, že v tejto časti mesta sú budovy pomenované podľa planét. Preto som sa v tomto prípade pokúsil prepojiť svoj nápad s témou cestovania vesmírom.
Čo vám napadlo, keď vás opäť pozvali maľovať na Slovensko?
Potešilo ma, že sa môžem vrátiť. Vždy je príjemné vrátiť sa na miesto, kde ste už predtým maľovali. Pripravili ste tento obraz konkrétne pre Trnavu, alebo by mohol existovať aj inde? Myslím, že ako zvyčajne začínam niečím, čo je veľmi špecifické pre konkrétne miesto. A potom hľadám spôsob, ako tomu dať univerzálny rozmer. Význam, ktorému môže rozumieť každý.
Dostali ste nejaké konkrétne požiadavky, alebo ste mali úplnú tvorivú slobodu?
Mal som úplnú tvorivú slobodu. Pôvodne som plánoval namaľovať inú planétu. Potom však jeden človek, ktorý tu býva, uvidel môj návrh a prišiel za mnou: „Nie, pozri, stena, ktorú maľuješ, patrí budove, ktorá sa volá Jupiter. Takže musíš namaľovať Jupiter, inak to nebude sedieť. Ľudia by na to možno nereagovali dobre.“ Dozvedel som sa, že niektoré bloky v Trnave boli pomenované podľa planét a že ľudia, ktorí tu žijú, sú s tým spätí.
Je pre vás dôležitá najmä plocha budovy, ktorú používate ako plátno, alebo sa vo svojej práci snažíte reflektovať aj širší kontext mesta, v ktorom sa nachádzate?
Áno, plátnom je budova, ale celé okolité prostredie a niekedy aj samotné mesto sú súčasťou plátna. Pretože toto nie je galéria. Pre mňa je galériou samotné mesto. A umelecké dielo je viac než len maľba. Je to urban art, land art, performance – všetky tieto veci dohromady. Mesto je teda samo súčasťou diela.
Poloblúky panelákov spája hotové svetové dielo od Milla. Foto: Mesto Trnava
Keď ste prvýkrát uvideli túto stenu, na ktorú ste mali maľovať, čo ste na nej možno videli vy, čo by laik ako ja pravdepodobne nevidel?
Keď sa pozerám na takúto stenu, zvyčajne vidím proporcie, vidím... Začnú mi napadať nápady, čo by sa na nej dalo namaľovať. Vnímam ju ako výzvu. Vyštudovali ste architektúru, takže predpokladám, že na prázdnu stenu sa pozeráte inak než niekto, kto vyštudoval výlučne maľbu. Ako vaše vzdelanie ovplyvnilo vašu tvorbu? Viacerými spôsobmi. Architektonické vzdelanie mi v prvom rade pomáha s proporciami, mierkou vecí, s pochopením rozmerov. Ale zároveň, ako môžete vidieť, mesto zvyčajne zobrazujem ako krajinu, v ktorej sa pohybuje hlavná postava. A snažím sa určitým spôsobom kritizovať to, ako sa mestá vyvíjali počas posledných päťdesiatich rokov.
Nie sú vytvárané v ľudskej mierke. Sú obrovské, navrhnuté pre autá, lietadlá. Ľudí, ktorí v nich žijú, takmer ani nevidíte, pretože mierka je taká obrovská. Pre mňa je preto tá obrovská ľudská postava istým druhom pomsty.
Vo vašich muráloch sú ľudia obrovskí a mestá miniatúrne. Ľudia sú farební, zatiaľ čo mestá čiernobiele. Vidieť, že vaše diela spája spoločné hlavné posolstvo.
Ako som hovoril, existuje niečo, čo prechádza všetkými murálmi. Taká tenká červená niť, ktorá ich navzájom spája. Avšak hlavné posolstvo je pri jednotlivých dielach zakaždým iné. Každý murál je vlastne iný film s iným názvom. Postavy v nich používam ako hercov.
Tentoraz som sa napríklad snažil preskúmať tému cestovania po svete, cestovania vesmírom. Určitým spôsobom každý človek potrebuje objavovať, potrebuje sa vzdialiť. Nemusí to byť len fyzicky, môže to byť aj mysľou. Zároveň však zostávame spojení so svojím domovom, so svojimi koreňmi. Preto tam bude lano, ktoré spája planétu s pomyselnou spálňou tej postavy.
Spojenie so svojim domovom ostáva, akokoľvek ďaleko od neho sme. Archív Mesta Trnava
**Tá postava pôsobí veľmi introspektívne, akoby bola vnútorne spojená s domovom.
Keď tvorím, keď dostanem nápad, jednoducho kreslím. Niekedy úplne inštinktívne, bez toho, aby som nad tým premýšľal, moje nápady odrážajú to, čo práve v živote prežívam.A keďže neustále cestujem po celom svete, snažím sa zostať spojený so svojím domovom.
Takže je to aj osobné.
Je to do istej miery osobné, ale myslím si, že sa v tom môže nájsť veľa ľudí. Nie som jediný, kto kvôli práci cestuje do iných miest. Nie som jediný, kto musí opustiť svoje rodné mesto. Vždy je tam niečo, v čom si každý môže nájsť niečo vlastné.
Millo maľoval svoje veľkoformátové dielo sedem dní. Foto: Archív Mesta Trnava
Vidím vo vašej tvorbe ešte jeden kontrast. Vaše mestá vyzerajú komplikovane a chaoticky, zatiaľ čo ľudia v nich často robia veľmi jednoduché veci. Dotýkajú sa, objímajú sa alebo sa hrajú. Paradoxne tieto obrovské postavy akoby mali svoj malý intímny svet uprostred obrovského, uponáhľaného a anonymného mesta.
Áno, je to tak. Niekedy to robím práve preto, aby som zdôraznil kontrast medzi naším vnútorným svetom a prostredím, v ktorom žijeme. V skutočnom svete je tento kontrast ešte viditeľnejší. Keď napríklad vidíte deti, ktoré sú také čisté a nevinné, ako sa hrajú v extrémne husto zastavaných periférnych oblastiach veľkomiest – povedzme v Bombaji, v Číne alebo na juhu Mexika.
Už ste povedali, že vaše murály možno vnímať aj ako kritiku moderných miest, akoby neboli dostatočne navrhované pre ľudí, ktorí v nich žijú. Čo podľa vás mesto potrebuje na to, aby sa vňom človek cítil dobre?
Myslím si, že potrebuje ľudí, ktorí majú schopnosti niečo urobiť a ktorí ich aj využijú. Tí, ktorí sú dobrí v
projektovaní, architektúre, politici – na týchto miestach musia byť tí najlepší ľudia.
Musia sa snažiť niečo vytvárať a všetci by mali robiť niečo pre prosperitu mesta, nie iba fungovať
spôsobom, akým to zvyčajne býva.
Vytvárate niečo, čo tu možno zostane celé desaťročia. Premýšľate pri práci nad tým, že to budú každý deň vidieť tisíce ľudí, znova a znova, celé roky?
Áno, ale neovplyvňuje ma to. Viem, že to tak je. Už som si na to zvykol, pretože robím desať či pätnásť diel ročne. Dielo vytvorím a to je darom pre ľudí, ktorí tu žijú. Dostanú ho zadarmo. A to je skvelé, lebo nie každý chodí do múzea či galérie. Takže už len to, že človek ide okolo autom a uvidí niečo, čo nie je škaredé, je dobré.
Maľovali ste od Brazílie a New Yorku cez Palestínu až po Austráliu. Ako ľudia v
rôznych krajinách reagujú na vaše diela? Sú ich reakcie podobné, alebo sa na rôznych miestach líšia?
Rozdiel zvyčajne závisí od kontextu. Keď maľujem v oblasti, kde prakticky žiadne umenie nie je, napríklad niekde na periférii – môže to byť v ktoromkoľvek meste na svete –, tak reakcia je vždy rovnaká. Ľudia sú radi, že tam niečo pribudlo. Istým spôsobom majú pocit, že sa o nich niekto zaujíma, že im niekto niečo priniesol. Oni sú totiž vždy tí poslední, ktorí niečo dostanú, pretože väčšina vecí sa robí v centrách miest. A to je spoločné veľkým mestám po celom svete. Periférie sú opustené alebo zabudnuté. Toto je všade rovnaké. Ľudia si preto takéto diela veľmi vážia, páčia sa im a sú na ne hrdí.
V Trnave máte takýchto sídlisk menej, ale existujú oblasti s bývalými komunistickými panelákmi, s obrovskými budovami, ktoré vyzerajú všade rovnako – od Číny až po Ukrajinu. Môžete tam mať päťdesiat rovnakých blokov a takýto murál zrazu vytvorí určitú identitu miesta. Ľudia vedia, kde bývajú, a svojim priateľom môžu povedať napríklad: „Bývam pri murále s Jupiterom.“
Čo by ste chceli, aby si Trnavčania odniesli zo stretnutia s týmto murálom? Je nejaká konkrétna myšlienka, posolstvo alebo pocit, ktorý by ste v nich chceli zanechať?
Chcel by som, aby sa ľudia aspoň na sekundu zastavili vo svojom každodennom živote – keď idú do práce, keď sú vystresovaní... Aby sa na sekundu zastavili a pozreli sa, zabudli na problémy, usmiali a preniesli sa niekam inam.
Text: Peter Bestvina
Foto: Archív Mesta Trnava