Ja cudzinka som kedysi bývala pod touto strechou
Niektoré domy, námestia, pivnice, nádvoria či mosty v Trnave v sebe skrývajú stopy. Majú vlastnú pamäť a rozprávajú príbehy. Je možné ich lúštiť ako šifru, odlupovať fragmenty omietky, postupne až k podstate. Aj Dom hudby Mikuláša Schneidera-Trnavského sa dá takto skúmať. Jeho vôňa a štruktúra stien je síce potretá vápnom, no na nádvorí, v pivnici a v Schneiderovej expozícii je stále pôvodné Genius loci. Duch tohto miesta na seba preberá rôzne podoby.
Pivnica
Základ domu postavili už v trinástom storočí, spolu s prvými stavbami Trnavy. V pivnici, ktorá pôvodne tvorila prvé podlažie domu, sa najprv odohrával bežný život, neskôr sa v nej skladovalo víno, zemiaky a koreňová zelenina. V múroch je zapísaná história mnohých rodín a generácií. Predstavujem si tam aj deti skryté počas hry a dospelých schovaných pred teplom. Dnes je pivnica prázdna a nefunkčná, no je možné v nej objaviť krásnu klenbu. Ľudia, čo priestor poznajú, snívajú nielen o jeho minulosti, ale aj o jeho možných budúcich podobách.
Podbránie
Prší tak silno, že v Dome hudby sa úplne zotmie. Priestor podbránia sa však postupne zapĺňa ľuďmi. Malá mokrá skupinka okoloidúcich zomknuto čaká, kým na ulici prestane pršať. Žmýkajú si oblečenie a rozstrapatené vlasy, nesmelo sa pozerajú na ostatných. Je leto a v sieni oproti sa pripravuje výstava pletenia. Niekoľko žien aranžuje hrubé oblečenie na figuríny, zatiaľ čo ľudia v podbrání opatrne nadväzujú rozhovory o počasí. Oblečenie sa im suší na telách a je im príjemne chladno. Nové krehké vzťahy sa po chvíli rozbijú spolu s utíšením dažďa
Byt naľavo
Je to už pár desaťročí, čo malá nádejná klaviristka kráčala cez Trojičné námestie k svojej učiteľke. Mária, sestra Mikuláša Schneidera-Trnavského, svoju žiačku čaká v okne, na parapete má pripravený prútený košík. Márii sa už nechce chodiť po točitých schodoch. Svojim študentom a študentkám začala kľúčik spúšťať priamo cez okno. Keď prichádzajú, zoberú si kľúč z košíka a odomknú. V dome zaznejú stupnice, cvičenia a skladby, a keď s notami v rukách odchádzajú, zase za sebou zamknú. Prútie s kľúčikom si Mária vytiahne k sebe a ak v ten deň už nikto nepríde, začne hrať sama pre seba. A možno aj pre svojho brata Mikuláša, ktorý žil v byte oproti.
Byt napravo
Schneiderova pracovňa bola posvätným miestom, jeho vnúčatá sa do nej dostali iba zriedka. Toto miesto si aj dnes zachovalo svoju autentickú vôňu, Schneiderov vnuk, Štefan Bugala, ju opísal ako vážno-decentne milú až radostnú. Týmito slovami by sa dal charakterizovať aj sám skladateľ. Pôvodné zariadenie Schneiderovho bytu dopĺňajú jeho osobné predmety, medzi inými aj hárok papiera, na ktorom je 2 450-krát kaligraficky napísané meno jeho manželky a dcéry – Ida.
Nádvorie
Pretínajú sa tu rôzne výhľady a vrstvy času. Dve synagógy, Kostol Nanebovzatia Panny Márie a Hrubý kostol už dlho tvoria kulisy pre malé príbehy. Herci v priestore nádvoria hrajú deťom bábkové divadlo o škodlivosti plastov, akrobati hltajú biele svetlo, znie tu aj dychovka či letné kino. Poväčšine času je tu pokoj a ticho. Počas Schneiderových časov sa na konci dvora nachádzala i záhrada s lavičkami. V záhrade stála drevená stavba – muziksála - v ktorej nacvičoval Schneiderov orchester. Na opačnej strane múru stáli domy, ruch ulice a hudba orchestra spolu vytvárali symbiózu. Keď sa započúvate dostatočne pozorne, možno sa vám ešte aj dnes podarí zachytiť zopár tichých tónov Chryzantém.
Fasáda domu
Počas tureckých vojen dom, dnes mätovo zelený, na pár dní skrýval uhorskú kráľovskú korunu, údajne počas pobytu sedmohradského kniežaťa Gabriela Betlena v Trnave. Odkaz z perspektívy koruny je tu dodnes, na priečelí domu z ulice Mikuláša Schneidera-Trnavského je latinský nápis: Ja cudzinka som kedysi bývala pod touto strechou.
Vy sa tu však môžete cítiť ako doma.
Barbara Vojtašáková
Za rozhovor ďakujem Štefanovi Bugalovi.
