Budova Prachárne má za sebou dlhý príbeh od skladu pušného prachu až po mestské divadlo. Za jej novou premenou stojí architekt Martin Varga z ateliéru Q, ktorý v labyrinte úzkych chodieb a malých miestností hneď v úvode uvidel divadlo.
Zaujímalo nás, ako rozmýšľal nad priestorom, ktorý už niečo zažil, čo všetko sa dá prečítať zo schodiska či fasády a kde sa v tom celom skrýva radosť.
Keď ste prvýkrát vošli do Prachárne, čo ste tam videli a čo ste si pomysleli?
Už je to dlhší čas od môjho prvého vstupu do tohto domu. Stále sa mi vracia myšlienka na klavír, na chlad a na život, ktorý z tohto miesta odišiel, no zanechal po sebe stopy… Vývesné tabule s ponukou jedla, zabudnuté predmety, ticho rozliate v priestore. Vládne tu zvláštne tajomno, akoby sa niečo skrývalo tesne pod povrchom. Pamätám si chvíle, keď som tam blúdil sám, len so slabým svetlom lampy, snažiac sa pochopiť, kde som sa to vlastne ocitol. V podzemí ma premkol tichý, ťažký strach – bolo plné odpadu, vlhka a dutých ozvien. Jediným náznakom života boli holuby, ktorých krídla a tlmené zvuky sa niesli prázdnym priestorom. A predsa… v tom všetkom je akási dokonalosť.
Aký máte vzťah k divadlu?
Divadlo, a obzvlášť to bábkové, ma sprevádza od nepamäti. Už od detstva som doma – dokonca aj v našej záhrade – narážal na bábky. Marionetové divadlo, prefabrikované v krabici, ktoré mala kedysi takmer každá domácnosť v Československu, bolo aj u nás prítomné a formovalo môjho brata, ktorého toto umenie sprevádza profesionálne dodnes. Mal som to šťastie už od detstva „obšmietať sa“ v zákulisí Dejvického divadla a neskôr aj Divadla v Dlouhé v Prahe, čo ma – myslím – výrazne formovalo v kreativite aj snovosti. Počas práce na divadle som mal možnosť lepšie spoznať Janka Uličianskeho a jeho tvorbu, verím, že aj jeho hry sa ocitnú čoskoro na scéne. Môj vzťah k divadlu je teda silný, imaginatívny a prevažne pozitívny.
Má táto budova nejaké „tajné miesta“ alebo detaily, ktoré si diváci možno na prvý pohľad nevšimnú, ale stojí za to o nich vedieť?
Možno si ich má každý – dieťa aj dospelý – objaviť sám. V tichu tohto domu, medzi jeho stenami a tieňmi, si každý nájde to svoje. Miesto, ktoré mu bude patriť. A ktoré si v sebe ponesie celý život – ako niečo krehké, nepomenované, no skutočné.
Schodisko, chodby, zákutia – rozmýšľali ste nad nimi skôr prakticky, alebo aj ako nad malými scénami pre každodenné divadelné momenty?
Mestské divadlo Pracháreň je svet venovaný nielen, ale najmä deťom. Tvorí priestor, v ktorom sa nehrá len na javisku, ale všade – v každom kroku, v každom zákutí, v každom okamihu bytia. Deti tu netvoria predstavenia vedome, ony ním jednoducho žijú. Priestory sa menia na scény, tiene na kulisy a ticho na napätie pred prvým slovom. A možno sme nad nimi predsa uvažovali menej prakticky – no o to viac snovo.
Foto: Architekt Martin Varga
Čo má symbolizovať fasáda Prachárne okoloidúcemu Trnavčanovi?
Inšpiráciu sme našli v antickom divadle – v jeho jednoduchosti, poriadku a mierke. V niečom, čo netreba vysvetľovať, ale funguje samo o sebe. Základným prvkom sa stal stĺp. Nie ako ozdoba, ale ako myšlienka. Jeho ryhovanie – kanelúra – nie je len detail, ale symbol premeny. Od surovej hmoty k niečomu vedome tvarovanému. Je v tom disciplína aj emócia. Rozum aj fantázia.
To, čo sa kedysi nazývalo kalokagatia, spojenie dobra a krásy, tu nevnímame ako historický pojem, ale ako prístup. Hľadanie rovnováhy medzi prísnosťou a krehkosťou, medzi funkciou a pocitom. A preto fasáda divadla nie je len stena. Je javiskom. Mlčí a predsa hrá.
Dajte nám tajný tip, ktoré miesto v hľadisku je to najlepšie?
Myslím, že ho ešte sám objavím – spolu so svojimi deťmi, pri návštevách tohto neobvyklého miesta. Miesta, ktoré bude pravdepodobne ovplyvňovať generácie ľudí, nielen z Trnavy a jej okolia, ale aj tých, ktorí sem prídu len na okamih, a predsa si v sebe niečo odnesú.
Keď sa obzriete späť, komu by ste sa chceli poďakovať?
Obnova domu Mestského divadla Pracháreň stojí na snoch a práci ľudí, ktorí tu bojovali o to, aby kultúra jedného dňa presvietila tmu zanikajúcej stavby. Rád by som poďakoval Petrovi Cagalovi a Kamilovi Žiškovi za všetky debaty, ako aj pánovi primátorovi a pani prednostke za trpezlivosť a pevné nervy, ktoré boli neraz vystavené silnej skúške. Stavebnému dozoru Petrovi Vopátovi patrí vďaka za vyvažovanie snov v kontexte „dozorného“ pragmatizmu.
Pánovi Palkovičovi a Hvizdákovi z Metrostavu za spoločnú cestu, ktorou sme prešli, a celému tímu architektiek a architektov, ktorí sa na procese podieľali – osobitne Kviťovi, Romanovi Rosinovi a Tomášovi Sedlákovi. A v neposlednom rade aj pánovi Kazimírovi z KPÚ Trnava, ktorý dozeral na to, aby história netrpela. Všetkým patrí poďakovanie. Nebolo to jednoduché, no verím, že dom má pred sebou svetlú budúcnosť.
Katarína Čučková