Trnavčan Denis Bango, známy aj ako Fvck_Kvlt, patrí k najvýraznejším menám slovenskej alternatívnej hudobnej scény. Vyrastal na Družbe, začínal v punkovej kapele The Wilderness, dnes zbiera ocenenia Radio_Head Awards, hrá v zahraničí aj v divadle.Tento rok sa predstavil na júlovom festivale Pohoda pred svetoznámou skupinou The Cure a 31. júla vystúpi aj v Trnave na podujatí Proma Frajdej v Sade A. Bernoláka. Hovorí, že z Trnavy nikdy nemal potrebu odísť.
Vyrastali ste na Družbe, chodili ste na základnú školu na Spartakovskej ulici a stále žijete v Trnave. Ako vás Trnava formovala?
Veľmi. Aj v textoch v kapele The Wilderness je veľa inšpirácií priamo Trnavou. Často začínam písať tak, že jednoducho vyjdem z domu, prechádzam sa po meste a rozmýšľam nad textami. Trnavu mám rád a rád sa tu zdržiavam. Nedávno som si uvedomil jednu vec. V niektorých pesničkách mám refrény, ktoré sú také chorálové. Došlo mi, že to môže byť tým, že som vyrastal vedľa futbalového štadióna. Odmalička som počúval rôzne chorály a pokriky. Nie som futbalový fanúšik v klasickom zmysle, ale nedalo sa tomu vyhnúť. Nejako sa to do mňa zapísalo a podvedome sa to dostalo aj do hudby.
Bola u vás doma hudba prirodzenou súčasťou života?
Áno, hudbu mám v rodine. Mama s nami odmalička spievala, jej rodina pochádzala z Jaslovských Bohuníc a jej dedko hrával v dedinskej kapele, myslím, že na harmonike. Hudobníkom bol aj môj otec, v deväťdesiatych rokoch mal kapelu, niečo v štýle vtedajšieho eurodance. Veľký vplyv na mňa mal aj brat Mário Gajarský, ktorého považujem za jedného z najlepších gitaristov na Slovensku. V rodine je aj nevidiaci spevák Maroš Bango, ku ktorému sme ako deti chodili na návštevy.
Denis Bango patrí k najvýraznejším menám slovenskej alternatívnej hudobnej scény. Foto: Marek Zahornacky
Našli ste doma pre svoju hudbu pochopenie?
Mama ma podporovala odmalička. Chodil som aj do Základnej umeleckej školy M. Schneidera-Trnavského, ale po čase ma prestalo baviť hrať veci, ktoré ma neoslovovali. Na chvíľu som sa na hudbu vykašľal a chcel som byť profesionálny skejťák. Neskôr som sa k hudbe vrátil. Mama chcela, aby som mal zadné vrátka, ale keď videla, že viem, čo robím, prijala to.
Ešte pred punkom ste vraj vyhrávali detské súťaže v McDonalde.
Áno, keď som mal asi sedem rokov, v McDonalde sa robievali spevácke, playbackové a tanečné súťaže pre deti. Mama ma tam dvakrát prihlásila a ja som vyhral. Dnes je to pre mňa vtipné, lebo o pár rokov neskôr som z etických dôvodov prestal jesť mäso a stal sa vegánom.
The Wilderness bola vašou prvou vlastnou kapelou?
Úplne prvé hudobné pôsobenie som nemal v The Wilderness, ale v bratovej kapele HASH, kde som začínal ako klávesák. Mal som asi trinásť rokov a sledoval som, ako funguje kapela, skúšky, nahrávanie aj skladanie pesničiek. Prvý ozajstný koncert som odohral práve s HASH v Zelenči na festivale Hulifest. The Wilderness vznikli neskôr v bývalej Kalokagatii, kde sa dalo za pár eur skúšať. S Ľubošom Ďurišom a Martinom Kosoňom sme sa poznali už od škôlky. Tam vznikali prvé pesničky. Hráme stále, len okolo toho nerobíme veľké promo. Sme v tomto trochu leniví. Náš basák z toho obviňuje najmä mňa a má do istej miery pravdu. Pred covidom sme koncertovali veľa, aj na Balkáne či v Holandsku, dnes hráme menej, ale stále fungujeme.
Po The Wilderness prišiel rapový projekt Fvck_Kvlt. Ako vznikol?
Odjakživa ma lákali rôzne spôsoby, akými sa dá robiť hudba. Už dlho som uvažoval, že by som začal robiť beaty, ale nevedel som sa k tomu dokopať. Keď sa v minulom desaťročí dostal do popredia modernejší trapový zvuk a americký underground, nakoplo ma to. Prišlo mi to punkové, blízke tomu, čo by som vedel robiť aj ja.
Zohnal som si programy, začal som sa s tým hrať, robiť beaty a púšťal som ich kamarátom v Trnave z mobilu, keď sme boli na pive. Hovorili mi, že to znie dobre, a aj mňa prekvapilo, že mi to ide. Pôvodne som chcel robiť beaty, naučiť sa DJ-ovať a celé to riadiť zozadu, zatiaľ čo vpredu budú iní. Potom som si však povedal, že si spravím album sám pre seba. Naspievam veci, narapujem ich, dám to von a uvidíme, čo sa stane. Najprv prišli ponuky na koncerty z Čiech, potom záujem vydavateľstva. Išlo to celkom plynulo, aj keď som skôr čakal, že sa mi budú ľudia smiať, lebo ma poznali z hardcore-punkovej scény.
Za album Cigán (2023) ste získali ocenenie Radio_Head Awards a s Mŕtvou revolúciou (2025) sa úspech zopakoval. Ako vnímate ceny?
Vážim si to. Bola by trápna póza tváriť sa, že mi je to úplne ukradnuté. Zároveň všetci doma aj ľudia okolo cien vedia, že si na týchto veciach nezakladám spôsobom, ktorý by menil to, ako robím hudbu. Každý má rád, keď ho niekto potľapká po pleci a povie mu, že to robí dobre. Ale potom sa človek vyspí, na druhý deň nad tým už veľmi nerozmýšľa, dá si oslavné pivo a ide ďalej. Tento rok sme v čase odovzdávania cien boli s kapelou Fvck_Kvlt v New Yorku. Moja priateľka musela ceny preberať za mňa.
Ako sa trnavskej kapele podarí hrať v New Yorku?
Pozvalo nás České centrum v New Yorku, ktoré si volá zaujímavé kapely z Česka a Slovenska. Jeden koncert sme odohrali na Manhattane, druhý v klube, kde kedysi začínali kapely ako Nirvana či Sonic Youth. Koncerty boli super, ale brali sme to aj ako dobrú zámienku ísť prvýkrát za Atlantik.
FvckKvlt v New Yorku. Foto: Karina Golisová
Nedávno vás prizvalo Divadlo Astorka – Korzo ’90 k spolupráci na inscenácii Na ceste do Damasku. Ako sa to stalo?
Oslovil ma režisér Juraj Nvota. V Strindbergovej hre našiel témy, ktoré často riešim aj v hudbe: náboženské otázky, filozofia, politika. Prišiel k záveru, že hudbu k tomu musím robiť ja. Keď som si potom čítal scenár a keď sa skúšalo, pochopil som to. Videl som tam paralely medzi mojou tvorbou a témami tej hry. Predtým sme sa však s Jurajom osobne nepoznali. Poriadne sme sa stretli až na prvej divadelnej skúške.
V čom bola divadelná skúsenosť iná než koncerty, na ktoré ste zvyknutý?
Bol to nový druh zážitku a energie, nikdy som nič také nezažil. Generálky, skúšania, každý deň. Robil som si srandu, že som začal robiť muziku preto, aby som už konečne nemusel ráno nikam vstávať, a zrazu som musel byť o deviatej ráno v Bratislave do jedenástej v noci. Keď sa to však všetko dokončilo a prišla premiéra, zažil som pocit, že som tu s talentovanými hercami a herečkami pod taktovkou legendárneho režiséra a celé to funguje. Bol to nový druh zážitku a energie.
Na čom pracujete teraz?
Robím na novom albume. Ak všetko vyjde, mohol by byť vonku v septembri alebo začiatkom októbra. Teraz ma čaká aj Pohoda, kde budem hrať na hlavnom pódiu pred The Cure. Boli pre mňa jedným z vplyvov v raných punkových časoch, keď som mal pätnásť a chodil medzi starších pankáčov, takže je to pre mňa veľká vec.
A prišiel som na to, že musím napísať knihu. Už dlhšie som mal sen napísať filozoficko-politické pojednanie, niečo obšírnejšie a poriadne. Nie umelecký manifest alebo pamflet, ale knihu, v ktorej pridám svojich päť centov do politológie a filozofie. Tak sa s tým plánujem vyrovnať.
Novinky z radnice, júl 2026, ročník XXXVII